Nikde nikoho. Pofukuje viac než chladný vietor. Keď sa priblížime, neváha, kdeže hanblivosť, spustí na mňa odhodlane: „Zlatý psík, môžem ho pohladkať?“
Keď prikývnem, razom je pri nás. Pomedzi krátky rozhovor spomeniem, aby nesedávala na schodoch, lebo škaredo prechladne. Pýtam sa, prečo je taká smutná.
„Pohádala som sa s mamkou. Nedovolí mi psíka. Veď ja chcem iba šteniatko, psíka - takého malého, presne ako máte vy.“
Vieš, to nie je len tak. Psík nie je hračka, ale to ti mamka určite povedala.
„Áno,“ pohotovo odpovedá.
Mamka vie, čo všetko obnáša starostlivosť o psíka.
Tento psík nie je môj. Jeho majiteľka nemá veľa času venovať sa mu. Celý deň je doma sám. Vieš, ako veľmi až musí byť zronení, ako mu je dlho bez spoločnosti? Si predstav, že by si musela byť doma sama, zatvorená, a mamka by prišla domov až neskoro večer.
„Asi by som sa sama doma bála, bolo by mi smutno,“ napochytro reaguje.
Tak vidíš. Tak ako ty rastieš, ani šteniatko neostane navždy šteniatkom. Vieš, veľmi veľa psíkov končí v útulkoch. Starostlivosť o psa je náročná. Pes potrebuje dobrý výcvik.
Musíš sa podeliť o svoj čas. Venčiť, aj keď sa ti nebude práve chcieť, ak budeš unavená zo školy, ísť von za každého počasia. Musíš pozbierať jeho veľkú potrebu.
A to nie je všetko. Nevyhnutné bývajú aj pravidelné návštevy u zverolekára, strihanie, kúpanie, česanie. Psík potrebuje tvoju pozornosť, opateru, zahrať sa, ale to už vieš. Vyzeráš byť rozumné dievča. Mám jeden návrh. Skús si o psíkoch niečo naštudovať. Zaručene si členkou školskej knižnice, vyhľadaj si o chovateľstve patričnú literatúru. Pani knihovníčka ti s tým iste rada pomôže. Čo ty na na to?
Ak ťa tu ešte niekedy stretnem, môžeš mi porozprávať, čo si zistila, alebo čo ťa zaujalo.
Nastane dlhšia pauza, pretože dievčatko si kľakne ku psíkovi, hladká ho, nastáva slovná aj nemá komunikácia medzi spriatelenými stranami. Usmievam sa. Mám dojem, že nad tým premýšľa..
A teraz cítim aj istú mieru zodpovednosti.
Tiež nemôžem malú namotať, že ak bude trpezlivá, mamka si to jedného dňa rozmyslí, nemôžem predsa dávať nejaké pochybné nádeje, sľubovať a balamutiť hlavu. Do pomerov rodiny nevidím, a ani mi neprislúcha, aby som ovplyvňovala rozhodnutie rodičov. Urobila som dobre? Neprepískla som to?
„Teta, a mohla by som sa ísť s vami prejsť?“ nalieha dievčatko.
To nie je dobrý nápad. Nikdy nikam nechoď s cudzími ľuďmi.
„...ja viem, aj mamka s ockom mi to tiež vraveli, už niekoľkokrát. Aby som s nikým cudzím nikam neodchádzala, ani keby tvrdili, že ich posiela mamka s ockom.“
Tak vidíš, akých máš múdrych rodičov. Nesmieš na to zabúdať.
Niekedy, ak pôjdem okolo, môžeme ísť za tvojou mamkou, opýtať sa, či súhlasí, aby si išla s nami psíka vyvenčiť.
Zaznie jednoznačné áno...
„Tak ja už budem musieť ísť. Maminke povedať, ako ju ľúbim! ...ahoj teta, ahoj kamarát. Idem domov za mamkou, ospravedlniť sa za moje škaredé slová.“
