Začali ma nadchýnať úplné maličkosti...
Som šťastná, lebo som zdravá a rovnako ľudia, na ktorých mi záleží. Teším sa, keď nový deň pootvorí dvere a nie je zastavaný ťažkými myšlienkami. Keď sa mi podarí dokončiť niečo, na čom som dlhodobo poctivo pracovala.
Skvelý pocit, dočkať sa ešte ústretového správania na miestach, kde s tým počíta málokto. Keď vám radová úradníčka ochotne poradí, a hoci vás vidí prvýkrát v živote, venuje sa vám, akoby ste sa poznali roky. A nestavia sa do pozície veľkej panej. Vtedy mám chuť vrátiť sa s kvetinou a horlivo písať pochvalu kompetentnému vedeniu, gerálnemu riaditeľstvu a podobne.
Jasám z úspechov ľudí, a nemusím ich poznať osobne. Stačí, že vidím pokrok u detí aj vďaka rodičom, čo to nikdy nevzdali. Dá sa inak, ako byť šťastný? No dá? ;)
Mám radosť, keď ma príhody rôznych situácií presvedčia o zázrakoch a existencia nezištnosti nie je iba v rozprávkach. Som vďačná neznámemu študentovi, ktorý na zastávke po nepeknom páde z električky pomohol vstať mojej mamine a odišiel, až keď sa presvedčil, že chôdzu zvládne aj bez jeho ramena.
Rada mávam vodičom MHD z priechodu pre chodcov, kým čakajú zelenú vlnu. Nevadí, že si asi kadečo pomyslia. Trochu zaskočení sa napokon usmievajú, to je priorita.
Mám rada, keď sa stretnú ľudia s rozdielnymi názormi, a bez kríživého ponižovania nájdu spoločnú reč, keď efetívna energia, ktorú diskusiou produkovali a vyprodukovali, obsahuje konštruktívnu kritiku, keď osobitnosť cudzorodých pováh a rozmanitých myšlienok vedie k plodným záverom.
Keď sa nájdu blízke duše :)
Som šťastná, keď som v blízkosti dobrého a láskavého človeka. A môžem mu úplne dôverovať. Keď cítim teplo a bezpečie. V prihrávke starostí, kde nevidím východisko, nájde dvere, ktorými sa dá prejsť. Učí ma rozvahe, nachádza odpovede na zmätok v mojej duši. Pozná moje slabosti, ale necítim sa nijako ohrozená a zraniteľná. Neurobí nič, čo by mi akýmkoľvek spôsobom ublížilo, aj keď mi hovorí pravdu, ktorá nemusí byť prikrášlená a vždy príjemná. Je trpezlivý a podporuje ma v prekonávaní vlastných limitov. Neuškŕňa sa nad mojimi prvými (trochu fakt smiešnymi) pokusmi lozenia po skalách, ale oceňuje moje prvé malé víťazstvá, a panický strach z výšok sa pomaly vytráca. Podporuje ma v tom, čo robím, a ja zisťujem, že už nechcem utekať.
Už viem, aké čarovné možnosti ponúka skutočný život a túlavé topánky, keď si ma rôzne premeny nachádzajú každý deň. Až ma prekvapuje, že za všetky tie výnimočné maličkosti, za silu, ktorú po rokoch naberám, nestačím ďakovať.
Som jednoducho šťastná iba tak. :) S tým, čo je a byť nemusí. Život je krásny!
