A drsní chlapci vždy snívajú o dobrých krehkých dievčatách, lebo potrebujú - za okovy v sebe, za nalomené, obhrýzené svedomie, hnev a všetky omyly - držať ochranné krídla, ochranné krídla nad čistou krásou. A za túto opateru nesú zodpovednosť.
Nezraniť a nesklamať. Áno, lebo to by bolo jediným zlyhaním, ktoré by s tebou rástlo. Ľúbiš, chceš plniť priania toho, kto o nich nerozpráva, chceš čítať z pohľadov, tých vnorených slov v srdci, ktoré by sa pre svoju jemnosť rozplynuli závojom ošiaľu po láske, nemáš strach, hoci by ťa tá zraniteľnosť mohla otupiť a zabiť. Nevrazíš dýku do srdca, neoklameš. Nezabudneš na prvý bozk, mávanie z okna, neudrieš a neutečieš. Pyšná a neskrotená, horká, vášnivá a mrazivá, upísaná trvalým žiaľom, verná a odovzdaná, pôvabná, neustále strážená veľkým dravcom. Mlčíš. Želáš si iba toto, väčšmi, než tvoje vtáčatko. Mlč.
Už dlho ti píšem list, vieš...
Hudba neoklame ako ľudia, ako mylné zradné predstavy o živote, a o tom všetkom. Je, aby nás zabávala; vcucla a dostala, som chcela napísať jednej autorke, s ktorou by bolo fajn, tak veľmi fajn premlčať celý večer, rozlúčiť sa so slovami, aké to bolo úžasné, preto by sme si to mohli zopakovať. Vzápätí ma to prešlo a mail som zmazala, no lebo čo znamenajú maily oproti listom, a načo písať niekomu, koho adresu nepoznám?
Možno máš rovnaké chute ako ja - miluješ hudbu, natoľko, že o nej opakovane hovoríš. Neviem, na čo by to bolo dobré, ale keď niečo strašne chceš, nepátraš po dôvodoch, kašleš na to rovnako ako na prototyp sveta, je ti to jedno, vnímaš iba ju.
V kaplnke
Radšej sa zbaľ, zalez niekam do brloha, zalez a nič nechci, nič nehovor, nestýkaj sa s ľuďmi, neprihováraj sa svetu, nepíš, nemaľuj, never lepším dňom a nebanuj za slušným životom, ktorý má pre teba zmysel. A hotovo. To už bude niečo znamenať.
A preto som sa, raz, chcela ukryť v kaplnke gregoriánskeho štýlu, ale zaiste by ma odtiaľ vypoklonkovala stará a nevrlá kostolníčka s dôkladne zopnutými vlasmi, chladným pohľadom, akým by na mňa zhúkla spod priveľkých okuliarov v sivom spratom roláku a robusným krížom na krku, ktorý by ma vydesil. Veď ty neveríš, ty malá hnusná pohanka!
Šišmárija, M., si sa už načisto zbláznila.
...
Včera sa mi s tebou snívalo, živo, akoby si bol tak blízko, že som cítila tvoj dych na studenom líci aj v šere zmrznutého rána. Živý, živý sen. Opatrne si mi vymanil rozčítanú knihu z objatia, prečítal názov a odložil ju na obitú poličku. Usmial si sa, počkal na pomrvenie v kresle, zopnuté pery a pohyby spiacich viečok, akoby si chcel vedieť, čo sa mi sníva. A potom si ma schoval pod deku z ovčej vlny, chvíľu mlčky stál a čakal. Striasol si sa, jediným krokom pri mne, bozk na čelo, stiahnutá ruka, čo sa chcela dotknúť líca, ruka, ktorá v tichosti zatvorila dvere, keď naposledy zapadla zámka. Asi toto je jediný dôvod, prečo som ti, dnes, chcela napísať, ako sa mám, že sa mi darí, že sa mi darí byť so sebou spokojná, zahorúca napísať, aká som šťastná, ako sa (už) neotáčam späť, napokon, ty vieš, že vždy je všetko (veľmi, veľmi) inak, tak, čo si budeme... navrávať.
Zahraj mi niečo krásne .
foto: ja, posledná
