Ja viem, že by som sa hanbila.
Skôr, než by som, zo seba, vysúkala prvé slová, do kúta by ma zahnal ostych;
stŕpnutá v omyle - veď hanba nie je uzemňujúca iba za zlé činy, čo nesú naše meno.
Možno iba ľuďmi udupané zábrany, nepísané pravidlá, takt:
Pozdrav sa, tu, teraz, na zastávke plnej mĺkvych ľudí.
Pozdrav sa všetkým, ešte skôr, než nastúpia s bremenom, skôr, než sa odvezú v rannej špičke.
Asi sú všetky myšlienky skúpe množiny a podmnožiny, do ktorých musíme fúknuť;
nahnať im iný, snáď škandinávsky vzduch.
Nech nezačnem prosbou ani anketou.
Najradšej by som mu strčila do ruky kriedu, takto nech smiem vypĺňať prázdne miesta jedného dňa.
On, pragmatik, možno grafik by ma poslal do čerta, dievča bláznivé, čo ti preskočilo, na viac by sa nezmohol. Smiešna predstava, ale možno iba tieto záblesky majú význam - kresliť po zaprášenom chodníku, po boku cudzinca - lebo to je, vari, cesta najlepšia, uskutočniť záblesky, ktoré nespália to, na čom záleží. V tom vidieť smer.
Ľudia potrebujú zmenu
I.
Tak ako potrebujú uhasiť smäd, neustále hasia svoju zvedavosť; chceš, predsa, dostávať odpovede na otázky, tak veľmi ako potreba ľudského dotyku hovorí za všetko.
Človek potrebuje dni ako je rok dlhý, páľavu, dážď, vietor a trpký mráz, napokon aj bilanciu na konci správ, bilanciu leta; len zavŕš týždne menami lások, tých krátkych románov, za ktorými ti nesmie byť ľúto.
Tak mávaj a nič neľutuj.
Človek potrebuje všetky dni, aby vnímal ich rozdiel.
Mal by si poznať hranice hry, jaj, človek, mal by si niesť zodpovednoť za svoje činy, postrč sa, toho vinníka v sebe: ach, len nedokazuj svetu, na čo máš. Človek, len jedno mi sľúb, sľúb, že nebudeš zbabelcom, keď budeš nútený, čeliť vlastnému pohľadu v zrkadle.
Áno, toto musíš.
II.
Tí, ktorí už nechceli o zmene hovoriť, písať, neraz vyjdú do ulíc, aby hájali základné práva aj za ostatných. Tam, v pote, slzách, prosbách, drine všetkých sestričiek, učiteľov, nevyplatených pracovníkov fabrík je sila, odvaha.
V utorok, cestou od školy vídam hrdých rodičov prvákov a K. mi vraví o dojmoch z nového ročníka, že sa do školy naozaj teší, len nech už nemusí hrať na flaute ako vlani, nech už nemusí počúvať krik na tej hodine, že má radšej futbal ako flautu, že to povie aj mamke.
Bavíme sa o fauloch, nadchádzajúcej športovej sezóne, a medzitým sa ho pýtam, koľko spolužiakov bude oslobodených od telesnej. To som sa už nevedela dočkať na knihy tohto ročníka, ktoré som K. niesla v batohu.
Tak buď sebec, rob, čo máš rada, dláv ponuré myšlienky a skladaj rubikovu kocku nad notami v hlave. Neupratuj a nevar, iba sa uvoľni; konečne sa so sebou zmier, ži.
Čo nás zmení?
Ja viem, ty mi storáz povieš, aby som nehádzala mince žobrákom, aby som nehádzala mince do truhličiek pouličných zbierok, lebo takto (asi) nevieš, kam sa vlieva dobrý pocit, pri ktorom hasím seba, všetky slová a skutky, ktoré dnes už nemajú význam.
A či sa dobrá myšlienka, vôbec, dostane do povolaných rúk.
Ty vieš, čo ti chcem povedať, áno, to, čo si mi dal ty a čo si ma naučil, mi už nikto neukáže. Už nikdy nie v tomto poradí. A možno poviem, iba sebe, že rozmýšľam zle, a uberám sa nesprávnou cestou. Zhoď ma, ale potom ma postav, opäť, na nohy.
Nedeľný obed
V stredu, zavčas rána, prv, než mesto nahnalo ľudí do ulíc, som sa chcela spýtať starenky, kam ťahá vozík so všetkými tými kvetmi, že ak ich chce predať, kúpim všetky... Počkaj, nemieš byť takáto, hovoríš, neskupuj všetky nahnité paradajky, ktoré sa snaží predať, aby kúpila mlieko a zaobstarala mäso na nedeľný obed, keď sa po omši zíde celá rodina.
Tri generácie sa budú ponosovať na dobu, ľudí a čudné leto, budú sa sťažovať, hoci sa nespýtajú: Babi, odkiaľ si vzala peniaze na prípravu tohto slávnostného obeda, veď ty nemáš, tak odkiaľ. Budú prehĺtať sústo za sústom a všetky otázky. V noci počujem mačky, boj kocúrov o priazeň a napokon výrazné zamňaučanie, úľak, rozliata farba po stole a nohách. A potom dlhé ticho, spánok a sen so starým otcom. Ráno a deň, noc a nové dni. Tichý zázrak, na ktorý čakáme, akoby vždy s chybami, silnými slovami, a s tými istými prstami píšeme listy, lepšie cudzincom, než tejto súčasnosti, ktorá klope na dvere a oslovuje ťa po mene. Tvoj život, tvoj .
