Tehotenstvo, pôrod, hormóny, obdobie šestonedelia, výbuch hormónov, prvý polrok uplynul, fakt, ani neviem ako: z dojčaťa je batoľa.
Si to ešte ty?
Opýtalo sa čosi v mojom vnútri, celkom nečakane v jeden podvečer. Zaskočilo ma to.
Vzápätí sa mi premietol celkom iný večer spred troch rokov.
Možno k tejto rozspomienke dopomohlo práve zimšie počasie, dážď a vietor, živly, ktoré po tieto dni ukazujú svoju silu, spájajú sa rôzne energie, občas dochádza k explózii emócií, ktoré striedajú predtuchy.
Po jednom veľmi výletníckom dni sme ostali krásne unavení, vyštípaní od mrazu a vetra, únave sme sa podrobili ako pôžitku.
Môj milý čítal obľúbený časopis, dotýkal sa fotografií, spracúval sprievodný text, sníval a tak jemne sa usmieval spokojnosťou, akoby túto chvíľu pokladal za niečo identické; svoje, moje, celé naše.
Maľovala som jeden zo svojich snov na výkres úplne abstraktne. Keď mi priniesol čaj, usmial sa očami, akoby mi práve skutočne rozumel, akoby vo mne ako-tak vedel čítať, lebo ja som strašne komplikovaná. :)
O deťoch sme sa veľakrát rozprávali. Vedel, aký k nim mám vrelý vzťah, ako deti zbožňujem, poznal dôvody, pre ktoré som kedysi hovorievala, že nikdy nechcem mať deti.
Strašné slová, viem.
A poviem vám, bodá ma v hrudi, už len pri pomyslení, ako často som si to prizvukovala a zakazovala...
A teraz opodiaľ sedí muž, ktorý mi dáva toľko priestoru, koľko len potrebujem, toľko ticha a príležitostí osamieť. Dodáva mi odvahy.
Podporuje ma vo všetkom, čo robím, v mojich plánoch ma nikdy nebrzdí. Toleruje moje nálady, moju tichú povahu, pobáda k tvorbe, že nič z toho, čo robím, nie je zbytočné, že vôbec nie je trúfalé, po čom túžim.
Dal mi to navzácnejšie...
Je dar, mať po svojom boku takého človeka.
Neskôr listuje vo svojom fotoaparáte. Usmieva sa, zasnívaný a uvoľnený.
Mlčí.
Ako nevypovedateľne môže spájať mlčanie dve blízke duše, pritom tak rozdielne povahy, živly splynuli a nechávajú sa unášať prúdom...
Rád sa pozerá, keď píšem na papier. Páči sa mu moje písmo. Je krásne, keď niečo spoluvytvárame, vystrihujeme, lepíme, do podarúnku vkladáme kúsok z nás, je v tom náš čas, myšlienky, ktoré adresujeme konkrétne, hoci v inotajoch, kreslíme, ako naposledy svadobný dar pre najlepšieho kamaráta.
Vzájomnosť.
Cíti, že na koberci vidím malé jašidlo, ako všetci traja kráčame po výkresoch, farebnými stopami budujeme náš domov?
A odrazu tu bol malý človiečik...
...
________________________________________________________________________________
...pokračovanie nabudúce:
O tom, kam až ma priviedol prvý rok materstva. : )
