Staré mamy zadriemali, domáce zvieratá sa chladili v bezpečí ospalých stromov. Mladý syn domácich, rezbár, mi pred odchodom do neďalekej šopy, kde tvoril, povedal, aby som sa spokojne hojdala aj naďalej. Hojdala som sa. Chvíľu.
Deti tu neboli v sústavnej pozornosti rodičov, deti, od malička vedené k samostatnosti, k spojitosti s prírodou, mali dostatok voľnosti, slobody, ktorá posilní, ale nezlomí, slobody, ktorá zocelí, ale nevychová odľuda, čo by nepoznal základné ľudské hodnoty, aby cítil rozdiely medzi neprvoplánovým dobrom a zlom, jednoducho tak, aby nebol ukrátený o rodičovskú lásku a pocit domova, keď sa pečú slivkové buchty a rozprávajú historky, ľudové povesti, prípadne sa zverujú rodinné poklady predošlej generácie, keď nadíde ten správny čas, predať rodinné dedičstvo mladým.
A vôbec nejde o poklady vecné, márne by ste hľadali hmatateľný blahobyt. Ak sa aj, neskôr, mladí vydajú na skusy do vzdialených krajín, za poznaním, dotknúť sa odlišných kultúr, nikdy nezabudnú na svoje korene, na pôdu - popol svojich predkov, divú odmeranú a zároveň pokornú zem, nikdy nezabudú na pocity, ktoré ostanú spútané s rodným sídlom, chyžou, dedinou, keď olejové obrazy a vázy s kvetmi zdobili izby, keď v rozpálených dňoch tienidlá lámp neostali dlho znečistené prachom a muchami, lebo stará mama ich vyčistila handrou namočenou v teplej octovej vode. Keď pes zaspal na ganku a mačka sa na to zblízka pozerala, keď chutila krupica a voňal čerstvý chlieb, keď sa z prúteného košíka usmievali červené jablká a každá bylina si, neskôr, v období snehových závejov, v treskúcej zime našla svoje uplatnenie. Keď za oknom smoklil vytrvalý dážď, po rebríku sa liezlo do kráľovstva povaly, kde sa potajmä otvárali storočné truhlice, denníky, lodné kufre z povojnových čias. Keď priateľstvo s neskrotenou zverou v horách bolo upísané na celý život. Trochu inak ako s človekom. Ktovie prečo.
Možno aj preto, lebo dieťa nerastie len slovom ďakujem, ktoré vraví rodičom, ale tým, ktoré mu môžu vyjadriť aj rodičia sami, rovnako ako ľudia, s ktorými prichádza do kontaktu na strastiplných potulkách svetom, životom.
Tiene, hlasy z hlbín divočiny
Ale, aby som sa trošku vrátila. Teda som malý spratek z mesta a spokojne sa pohojdávam v sieťke na záhrade, nechali ma tak, ako je zvykom. Dieťa hru potrebuje, inak by hra obišla deti v skromných chalúpkach, a bola by vznikala iba v palácoch. Ešte to tak.
V domnienke, že sa začítam do knihy o Mauglím, ma tam aj nechal, veď sa dievčisko zabaví samo, veď si dievčisko schrupne, ako to deti v istom veku, za obedom, zvyknú. Dospelý chalan severu mal inú zábavku, ako varovať dieťa. Veď, dievčisko bude mať zaiste zábrany, scvrknuté strachom, bude mať dosť rozumu, aby neotvorilo bráničku, keď sú dookola len tajuplné nástrahy otvoreného lesa. Deti sú síce zvedavé, ale boja sa toho neznáma, tej divočiny, ktorú poznajú len z rozprávania a rozprávok. Hlavne mestský spratek ako ja.
A dievčisko sa rozbehlo k lesu
Áno. Akonáhle sa naskytla príležitosť, v nestráženej chvíli vrtuľa dobrodružstva v pozadí, dievčisko dychtivo otvorilo bráničku, akoby tým prekročilo istú pomyselnú hranicu, a z prvotných váhavých krokov ostal vo vzduchu iba oslepujúci vír.
Bola to zvedavosť, volanie toho nepoznaného sveta, do ktorého akoby patrila, počula hlasy, akoby volali jej meno, ale čo viac chýba detskej predstavivosti, zvuky z lesa sa zintenzívňovali, silnel pocit, burcoval, tiahol bezbrannú bledú korisť do hlbín zelených pľúc, močiarov, k strmým skalám cudzieho sveta. Drsného a čistého, ktorý nič neodpúšťa, v ktorom nič netrvá večne, hoci bol pre večnosť stvorený. Keď ucítila hlinu pod nechtami a zvyšky vlhkého lístia, uvedomila si, že je doma.
Stála som tam, meravá, kdesi v cudzom lese, stmievalo sa rýchlejšie, akoby bolo toto zabudnuté miesto spojené so stratou všetkých cenných vecí, náhle mi bolo clivo a krásne. Strach ma škodoradostne potľapkával po pleci, ale nebála som sa, čo bude. Ak šťastie znamená, vzdať sa seba, všetkých povinností, v hlbokom nádychu počuť, a rozumieť, hoci nepadne ani slovo, vďačne sa tomu poddám aj dnes, nech nestratím ani minútu z miesta, ktoré ešte nepoznám, cítim, že tam niekde je, čaká.
A áno, ten výprask, po tom, čo ma našli, stál za to.
