Už Vás nič nebolí

Siréna - poslepiačky si naťahujem smradľavé handry a prstami začesávam zvyšky mastných vlasov. Niektoré ženy a deti plačú, iné robia, čo treba, aby sa vyhli trestu. Starenka vedľa mňa, popod nos, stoná tichú modlitbu, následne sa pýta na syna, na vnuka a gaštanový záhon v záhrade. Nebojte sa, mama; vravím tíško. Chvíľu sa zhovárame o plote, ktorý treba opraviť, cítim vôňu marhúľ, keď rozpráva o domove. Opatrne sa dotýkam jej štíhlych rúk, rúk, čo chvejúco túžia pohladiť vnuka, vpísať nežné požehnanie na čelo; pomaly vstávame, už musíme - chcem vyplakať všetku beznádej a zúfalstvo, na ktoré sa človek zmôže. V sivomodrých očiach má nezlomné slová nádeje - dočká sa návratu aj zvítania. Usmejem sa. „Mama, už čoskoro prídu, pôjdeme domov, všetci.“ Zobudila som sa uprostred noci a ešte dlho plakala do vankúšov...