Keď v novembri dvíham oči k unavenej oblohe, hmly sú čoraz ťahšie, z kolien mi padá skicár, padá na mäkké a vlhké lístie, padá k šiškám. Tichý temný súmrak vo mne vzbudzuje túžbu opäť prekročiť prah ktoréhosi starého neobývaného domu, počuť, ako sa po celej izbe šíri vŕzganie starých parkiet.
Pri pohľade na prázdny priestor si chcem domyslieť, kde roky stálo piano, chcem hľadať miesto pre knižnicu z masívneho dreva mahagónovej farby, precítiť ten príbeh.
Tu, pri okne s výhľadom do záhrady, s výhľadom na lesnú cestičku si predstavujem, ako tu roky sedávala žena s ohnivými vlasmi, čakala na svojho muža, ten sa v jedno ráno, za svitania, vybral na hríby, a viac sa nevrátil. Pre ľudí z neďalekej dediny čudáčka, bosorka. Nemala dôverné priateľky, ktoré by priniesli slivkový koláč a ponúkli sa čajom. Občas sa tu potajomky zatúla čiesi dieťa, prelieza do záhrady cez dieru v plote, prediera sa cez kríky divých ruží, bude mať doškriabané ruky a tvár, ale zvedavosť je silnejšia, je to jeho veľké dobrodružstvo, chce sa presvedčiť, či v tom dome straší. To dieťa ma uvidí, ani sa nepohne, keď zamávam, zbledne, zdá sa mu, že vidí prízrak, napokon zkríkne a utečie. Neskôr rozpráva kamarátom, čo v tom opustenom dome videl, ako pri okne stála žena, ako videl ducha mávať.
Zo záhrady ma sleduje čierna mačka, a hovorí, že tu nemám, čo hľadať. Dom je prázdny. Na parapete, v kuchyni, nájdem rozbitú vázu, zo zeme neberiem vysušené poľné kvety, ani biely mak vyskytujúci sa v mojich predstavách. Na hlavu si dám čiapku, odchádzam, nie je tu nikto, žiadne stopy po obrazoch, v dome, ktorý sa rozpadá, nie sú známky života, odnášam si silnú emóciu, odnášam si zážitok. Umocnená príbehom, sa neskôr predieram temnou hmlou, cez hustý ihličnatý les, preskakujem klzké kamene v studenom potoku, kráčam domov.
Lesom sa ozýva ťažkopádny presun, praskanie pováľaných halúzok, nie je potrebné stáť nehybne, po chvíli totiž zosilnie vietor a vzdiaľujúci dupot znamená, že si to divá zver predsalen rozmyslí, najvyšší čas ísť, čoskoro sa zotmie. Keď vtedy od kopcov započujem tajomné kvílenie, nad hustým tŕnistým porastom sledujem krúžiace havrany, sledujem tieň, ktorý vrhajú hrdé stromy, šteklí ma v žalúdku, vidím rozmanitosť, krásu.
Cestou domov nestretám deti v parku, netreba ratovať šarkana zo zajatia konárov. V parku je teraz mĺkvo, neprítomnosť ľudí ma však nedesí.
O pár dní sa ešte väčšmi ozimí, mráz bude dotieravejší, preto omotaní šálmi zrýchlime krok. Budeme sa tešiť domov na teplý čaj, kávu a vôňu koláča, zapálime sviečky, chytíme do rúk obľúbených autorov, nájdeme si chvíľku na rozhovor, povedať si čosi o dni, ktorý sa už minul, budeme si zohrievať skrehnuté prsty pomaly, nad pieckou, zababušení do huňatej deky a v rukách čaj s medom. Tam, pri okne, budeme mlčky čakať, čo príde s hmlou, akým návratom nás prekvapí.
