Dupnem do stvrdnutej, odmeranej zeme, niečo si sľúbim, ako vtedy na prahu dverí, niekde medzi polnocou a trpkým prebudením, že je toho menej, o čo by som mohla (chcela) stáť. Vždy je, o čo stáť. Rob normálne veci, ako ostatní, ako my, vravia mi.
Chcela by som dokončiť vetu a začať novou, zaspať, márnotratne prespať celé dni; týždne o sebe nevedieť, a potom bežať, len bežať; na konci s dychom povedať, že sľuby z čias detstva sú posvätné a majú čarovnú moc, a že sľuby dospelých nemožno brať (vždy) doslovne. Sú plodmi afektov a nálad, platia iba vo chvíli vyrieknutia.
Keď za kríkmi, na sklonku dňa zbadám pytliaka, zabruním ako stará medvedica, budem sa za ním hnať, čo mi budú sily stačiť, a potom sa vrátim domov, zbalím najnutnejšie veci - vyrazím na cestu. Vždy som si myslela, že vyraziť na cestu je najvhodnejšie v noci, nech si myslia, že cestuje dievča so zlou povesťou, sama, do povetria noci, nasýtiť svoje ja, pochopiť nutkanie. Ísť na blint do neznáma, kampaň pre nový začiatok. Tak už choď, vydaj sa na cestu. Na ten ošiaľ a dobrodužstvo, nech spomínam celý život.
...tam ma zmývaš zo svojich
vyschnutých hriechov,
tam ma trestáš za úniky,
za zlo, z premárnených slov
Vietor sa zapiera do slov, pod mikinu aj do vlasov. Dvere sa otvárajú a zatvárajú, z proroctiev sú klamstvá, len na poličku sa usádza rovnaký prach, k tým istým knihám, k rovnakým slovám autorov sa rada vraciam. Puto a nočné ticho. Horúci čaj. Príbeh.
Doma si... krásny a pripravený.
Tam, v diaľke, sa neutopím, a zmyté vlasy v špinavej vode, nech viac nezachytia tvoj hnev. Tam, už viac od brehu, ďalej od skalnatých ramien, kde odmeraný prúd rána trhá loďky z papiera na kúsky, tam, kde doráňané telo o skaly, raz, padne únavou do speneného mora. Tam (ma) hľadaj, bez lásky, bez jediného slova. To len dnes, chceš vidieť miesta, na ktorých stojím bez pátosu rána, so sklonenou hlavou nad horúcim čajom, pri okne s výhľadom, kdekoľvek doma, už nechcem. Nechcem viac.
ver, už nechcem
o to stáť...
zábery: prvé dva moje, tretí: sem
