Studňou očí mi nič nevytýka, nevryje do mňa odpudzujúci pohľad, aby mi dala najavo, že hatím potrebný pokoj a svet, keď sa osamote zhovára so škôlkou kvetín. Z jedného úsmevu môžete vycítiť veľa, niekedy aj všetko, snáď vyčítala aj poetická aranžérka z toho môjho, bez vyslovenej pochvaly, že ma zelený výtvor jej duše a rúk okúzlil.
Prechádzam po záhrade a každým krokom do seba vpíjam opojnú istotu lupeňov, ktoré rozprávajú farbami a veľavravnými tvarmi, viac nepremýšľam nad tým, či tieto predstavy rozprávajú za mňa; akoby tiché a pomyselné stopy na dlážke lietali pod mojimi nohami. Takto nejako sa, možno, človek cíti v raji, lebo rajom môže byť, aj na prvý pohľad nenápadné kvetinárstvo, ktoré si získa vašu dušu, lebo dýcha za vás, keď vás opúšťajú sily. Čas sa zastaví pod zvonkohrou z dreva, ktorá dotvára atmosféru rozkvitnutej aleje, blízko miniatúr drevín, kde nechýba lavička - taká ozajstná, čo si pýta človeka.
Pod opustenou lavičkou je machová perina, nehybný had z kameňa - iste pokus o rozprávku, z ktorej plynie životné ponaučenie - a potom trpaslík s lampášom, čo svieti na cestu červeným nosiskom, och, a takto okato vedie k studni, čoby do nej padol mesiac, že je taká chladná, ani výraz samoty jedného života. Svietnik zo zrúcaniny akéhosi hradu, na pni, ponúkne romantický výlet do dolín, skalísk, močiarov, pod rozlietané nebo živých vtákov. Akoby sa celé kvetinárstvo prenieslo na lúku, neďaleko lesa, kde opretá o strom cítim bezpečie a istotu pod tieňmi majestátnych obrov - naozaj uverím, že som doma. Snáď nevyruším babičku, keď sa bude zohýnať po myší chvostík, a s toľkou úctou ho opatrne vloží do prúteného košíka k ostatným bylinkám, až sa les zachveje.
Zvonček nad dverami zacinká, a ja odzdravím tejto energii, ktorá mi vstúpila do srdca... Ďakujem.
kresba: ...ja
