Ktovie, či príde ten náš. Niektorí to vzdali a šli svojhlavo proti vetru. Asi to nemajú ďaleko. Ostali sme dvaja, už sme sa nelepili jeden na druhého. Asi nič nepríde.
V blízkosti sa mihotajú svetlá cestárov, našich hrdinov. Aj hasiči sú naši hrdinovia. Odhodlaní v tých hasičských kombinézach s reflexnými prvkami. Naši statní hrdinovia.
Zdalo sa mi, že počujem sanitku, ale to mi len hučalo v ušiach pod čiapkou v kapucni. Žiadna sanitka. Sem tam auto, ktoré malo problémy so snehovými jazykmi a ľadom. Sem tam sáčok a lietajúce papiere. Chcela som privrieť oči, nechať ich oddýchnuť po štyridsiatichôsmych hodinách nespánku.
Viem, čo znamená spánok v tomto počasí.
A spoj, ktorý nechodí.
A bezdomovec. Tento bol mladý, mal prenikavé oči, strašne špinavú bradu aj tvár. Rozmýšľala som, čo toto celé zapríčinilo. Hlúpa, bezcitná zvedavosť. Nevie, čo chce a snaží sa to ospravedlniť pred sebou aj ostatnými? V ruke držal takmer prázdnu igelitku, ktorú dvíhalo, zúrivo prevracalo do strán, natrhávalo ju ako jeho vlastný tvrdý boj o život. Miestami bežal okolo zastávky ako chlapča, ktoré preteká s vetrom.
Prihováral sa mi, aby som nezaspala, nezmrzla, aby som sa rozveselila. Otáčam sa. V tom nečase som hľadala tých, čo tak okázalo mentorujú druhých, tých, čo píšu traktáty o tom, ako sa má žiť, ako sa máme správať k druhým.
Asi nič nepríde...
Bola som unavená, uzimená, smädná. On plný síl. Aká paralela, vesmír medzi nami. Hanbila som sa.
Na kratučkú chvíľu hovoril celkom vážne o sibírskej zime, Rusku, o súradniciach, chvíľu rozprával tak múdro a distingvovane, až som zadržiavala dych. A keby to bolo inak, zaľúbila by som sa. Na rozlúčku sa pýtal na autobus, ktorým by sa dostal do mesta, dakam preč, celkom preč. A žeby som aspoň pár centov mohla dať, ale ozaj som nemala.
Pýtam sa, kam chce naozaj ísť, či vie, kde sa uchýli, kde prečká túto krutú noc. A potom som mu už nič nerozumela. Akoby to urobil zámerne. Hanbila som sa o viac. To už prišiel autobus a dúfala som, že šťastlivo prestúpim, odveziem sa do tepla, kde sa schúlim do vyhriatej deky a vypijem litre horúceho čaju. A budem ďakovať za to, čo mám. Dnes, aj zajtra, až navždy, nielen pre tentokrát.
A že nezabudnem na hrdinov toho večera. Bolo ich viac.
* * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * * *
hudobný doprovod: Gordon Lightfoot - If You Could read My Mind
foto: tu
