Minule som sa schovala v uličke rozprávok. Bolo tam teplo a ticho. Niekde medzi slovenskými povesťami a Ezopovými bájkami stála babička. Mala lesklé strieborné vlasy a veľké okuliare, ktoré zvýrazňovali mäkkosť a pokoru.
Prvé, čo ma pri pohľade na jej ruky napadlo, boli slivkové buchty, ktoré pre svoju znamenitú chuť nestihnú vychladnúť.
A tiež ma napadlo, že nepochádza z mesta. Jedna z babičiek, čo predčíta rozprávky, u ktorej trávia leto pravnúčatá, tak trochu odchované na lupienkoch a cole, aby sa dotkli pravého života na vidieku, aby nepoznali mláďatá zvierat, chov a zvyklosti len prostredníctvom knižných publikácií.
Na kvetnú nedeľu ma vo výťahu napadlo, že nepoznám mená susedov, ktorým sa zdravím, iba hladím ich psov, a keď sa večer vraciam domov, je rozsvietené v tých istých oknách, len rozmýšľam, či niekto pri lampičke číta deťom rozprávky.
Vraj znečistenie prostredia vypovedá o ľuďoch, ktorí v ňom žijú, som si spomenula, keď akýsi muž zdvihol z trávnika prázdnu krabicu od pizze, aby ju odhodil do koša.
Pod balkónmi sedeli žaby, vyfúkali dym z cigariet ako skúsené ženy, riešili prázdny byt u tety jednej z nich - to bude mela, šráci, chľast a všetko, čo k poriadnej Veľkonočnej žúrke patrí. A čo nepatrí, o tom sa nehovorí, na to sa iba spomína.
Napadli ma jarné priesady, dni pripravené na vernosť, chvíle pasteliek a tulipánov.
Z kopca som včera pozorovala slnko, ako zapadá, stráca sa. Nechcela som ho zachytiť objektívom, iba si počkať na moment, kým sa ma nedotkne pocitom.
O pol ôsmej večer:
aby ťa bol celý vesmír plný.
.
.
A rád by som bol, keby si raz v živote bola: áno.
Áno na srdci a áno na ústach.
(S hlavou v ohni: Miroslav Válek - úryvok)
