Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Roky sme nemali auto. Ani nám nejako veľmi nechýbalo. Hádam len vtedy, keď sme si museli za socíku vystáť s kočíkom aj tri električky, kým nám vodič s ním dovolil vystúpiťna jej plošinu. A tak sme v daždi, či v slnečnom úpeku, čakali na zástavke so štyrmi deťmi trpezlivo a poslušne. Neboli peniaze na takéto bohatstvo, a preto sme ani nešpekulovali a nelamentovali, že sa nevozíme na parádnom fáre. Nežiarlili, nezávideli, že sa druhí vozia.
Váhala som s nadpisom pre tieto riadky. Chcela som napísať: „Excelentní ľudia ešte žijú…“ Ale rozmyslela som si to. Kto by si sadol k takémuto pozvaniu?… Dnes o dobrých človiečikoch a ich dobrých činoch, akoby sa nechcelo počúvať, ani písať. Radšej sa vychytí zlo, krutosť, nešťastie, tragédie, lúpež, vražda a podobné „šlágre“. To je ono! Senzácie sú na prvom mieste. A dychtivo sa sledujú, očia na ne. Sajú do duší. Tí čo ich počúvajú, vyhľadávajú.
Môj vnuk mal doobeda čas, a tak ma konečne zaviezol ku kaderníčke. Blahoželala som mu za láskavosť, empatiu, ktorú mi prejavil, lebo moja hlava naozaj neodbytne potrebovala nejakú solídnu úpravu vlasov. Nutne bolo treba splašiť strih, čo má švih, aby som naozaj nevyzerala ako babka hodná rovno do rakvy, alebo niekde na maškarný ples. A tak som v kaderníctve pevne zakotvila.
Veľa čítam, veľa počujem o mladých, že im vyhovuje žiť ako single. Začala som si preto všímať mladé dvojice, a fakt sa mi zazdalo, že im je osamoteným doma fajn, a že spoločníka, spoločníčku, potrebujú len na povyrazenie si.
Nebude to tentokrát o Lipšicovi, stále slušnom politikovi, ani o biblickom prorokovi Danielovi, bude to o svetielku, ktoré mi zažiarilo práve v padnutom šere do môjho vnútra.
Dlho mi trvalo, pokým som si zohnala mobil. Ešte dlhšie trvalo, kým som ho začala používať, horko-ťažko písať SMS-ky a vôbec na ňom telefonovať. Starého človeka ťažko naučiť novým móresom. Aj takého, čo mu to ešte dobre myslí a má rád život. S pasiou som ho začala užívať až neskôr, keď som ochorela a častejšie som sa dostala do nemocnice. Rovno z postele som mohla zavolať svojim, čo potrebujem, čo ma trápi, alebo aj teší, či hurónsky vykríknuť do neho, že konečne, fajn, idem domov, príďte po mňa.
Mám smolu. Keď jeden čert zo mňa vyjde, priletí druhý. Keď jedna zdravotná diagnóza zakape, alebo aspoň trochu utíchne, objaví sa, otravuje iná ešte horšia. Tak ako sa vraví, vyženieš jedného čerta z niečoho, niekoho a doletia do toho a doň ďalší desiati. Tak aj u mňa sa stalo, čo sa nemalo. Musela som nutne vo vážnej vecičke ísť do nemocnice s nepríjemným názvom.
Už dlhšie sa mi žiada napísať tieto riadky. Nechcem ich písať vtedy, keď budú plné médiá vylepšovať frázy o blížiacom sa výročí Novembra l989. Chcem tak urobiť trochu v predstihu. Nebudem písať filozofický traktát, mienim iba vyjadriť svoje pocity, ktoré mnou lomcujú v čase, keď sa blíži, alebo už letí 17. November.
Keď som bola rozchichotaná tínedžerka a prišla som k babke na prázdniny na dedinu všetko som si tam riadne obzerala. Mne mestskej dievočke všeličo bolo nové, neokukané, zvláštne, nádherné, voňavé, ale aj podarené.
V minulé dni som mala v rukách časopis .týždeň, v ktorom bol obsiahly článok o ebole. Bol ilustrovaný obrázkami z Afriky, postihnutej touto chorobou. Upútal ma hlavne obraz, na ktorom muži v bezpečnostných skafandroch balia ebolou nakazeného a zomretého človeka. Opodiaľ vidno zúfalo plačúceho tínedžera trúchliaceho za svojím otcom, ktorého odnášajú od biednej chatrče niekam na núdzové ebolové pohrebisko. Riadne mi zablikalo srdce a ešte tuhšie zabolela duša. Vrátila som sa viac razy k tomuto záberu krutej reality.
Pred niekoľkými týždňami som stratila obľúbeného svata. Dobrému človekovi dotĺklo srdce. Po tieto dni sa na nemocničné lôžko dostala moja svatka. Na začiatku pri plnom vedomí. Neskôr ju museli resucitovať. Mnoho dní ležala, spala, a predsa nespala, v zvláštnom stave bojovala o život. Nik nevedel, ako jej tichý, náročný boj dopadne.
Nedávno ma navštívil vnuk, ktorý pracuje v hlavnom meste Moravy. Prišiel, usadil sa. A ten môj dospelák, ktorý mi pripadá ako Tolstého Pier Bezuchov z Vojny a mier, len je štíhlejší, rozvravel sa o tom, ako rozvíja svoj darovaný talent zhora, ako ho nezabíja, neumlčuje. Vhĺbený je v úplne inom povolaní, ako by mal s takýmto talentom. Lieči pacientov s tou najťažšou chorobou, neraz smrteľnou. A naraz textár, spisovateľ, herec, dramaturg v jednej osobe. S potešením som si uvedomovala, akú má ku mne dôveru, keď mi o týchto svojich vnútorných dispozíciách a záujmoch hovorí.
Priniesol mi lieky, čo mi obstarala ako vždy jeho mama. Na nohách korčule, takže bol taký vysoký, že skoro nevošiel do vchodových dvier. Musel skloniť hlavu. „Čau, babi, doniesol som ti lieky.“ Povedal, objal ma, bozkal na čelo a div nespadol na zem, keď sa rozkýval, čo ma tak silno zovrel do náruče.
„My všichni jsme k sobě navzájem přimknuti. Jsme všecko, co máme.“ /William Saroyan: O neumírání./
Nemyslím huby. Tých je v tohoročnom mokrom a dusnom končiacom lete neúrekom. O nich nech si píšu páni hubári. Ja som hubárka nie, a tak nemám právo sa nejako s hríbami zoširoka zapodievať. Myslím na naše deti, vnukov, pravnukov. Nemôžem veriť vlastným očiam, ako sa naše stvoreniatka zo dňa na deň menia, priberajú nové spôsoby, a veru aj fóriky, ktoré sú na smiech, pre radosť, ale občas i na plač, keď človek pri ich lotrovstvách už nevládze.
Málokedy sa mi v poslednom čase podarí nájsť film, ktorý by ma v televízii upútal. Dobré krimošky, detektívky sa pominuli s Derikom, Altem, Colombom, starším Tatortom a zostali len také onaké, jedna ako druhá. Niekedy aj primitívne. Pred niekolkými dňami sa mi nechcelo ešte spať, tak som si pustila teľku, že si reku pozriem film s N. Kidmanovou Rukojemníci, že možno niekedy aj motyka vystrelí a zaujme ma scenár, výkony hercov. A tak ma tentoraz, trošku na môj vkus príliš surový triller zaujal.
Aj starí ľudia majú svoje túžby, sny. Aspoň tí, ktorým to ešte dobre myslí a vedia rozumne uvažovať. Teda aj ja, keď ráno vstanem utkám si v mysli plán, čo budem cez deň robiť, čo treba vybaviť. Počas viacerých dní začne aj starý človek spriadať plány, keď ho momentálne nič veľmi nebolí a je ako-tak v poriadku. Začnú v ňom šibrinkovať túžby, sníčky. Nie veľké sny, na tie si už starec netrúfne. Len také menšie, banálne.
V pominulých dňoch, keď som pozerala v televízii na davy mladých ľudí v Kórei, ako disciplinovane sedeli a počúvali, čo im vraví pápež, ktorý prišiel navštíviť túto ázijskú zem a blahorečiť 124 kórejských mučeníkov, čo položili kedysi dávno život za svoju vieru, za ušľachtilé hodnoty, porovnávala som nimi mladých u nás. Neraz prihlučných, privulgárnych, príliš nedisciplinovaných. Viem, že aj na Slovensku je množstvo chlapcov i dievčat milých, jemných, duchovne sa nechajúcich dobrými myšlienkami inšpirovať. Ale s úctou a neraz s dojatím som sa musela pred Kórejčanmi v duchu ticho ukláňať, ako to robia oni.
Ako to už u nás starých býva, zopakovali sa mi moje chronické zdravotné ťažkosti. Váhala som s návštevou lekára, myslela som si ako vždy, že to nejako sama doma vyriešim. Máš ho vidieť. Keď sa mi pridružili riadne koliky, vybrala som sa na pohotovosť.
Staroba je ošemetná. Pridáva sa k nej kadečo.V prvom rade choroby. A potom zabúdanie. Padanie vecí z rúk. Únava. Bolesti pohybového ústrojenstva vôbec. Slabosť. Občasná depka. Alebo aj ustavičná. Dosť!… Nebudem viac strašiť ani mátať adeptov na ňu.
