Som mama štyroch detí, stará mama pätnástich vnúčat a dvoch pravnúčat. Príležitostná publicistka. Občas sa "niečo" pokúsim napísať, keď ma čosi nahnevá alebo urobí spokojnou. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Nedávno sme so známymi viedli reči o odpúšťaní. Veď ustavične sa široko-ďaleko rozliehajú šumy o nespočetných rozvodoch. Prečasto sa stretávame s tými, ktorí túto pohromu zažili, alebo pred ňou stoja. Zažili sme „pozostalých“ z rozpadnutých zväzkov s ranami v duši, zatrpknutých, bez radosti zo života, skľúčených, nešťastných.
Paaáána... Ako sa len starému človekovi ráno neľahko stáva z postele. Chvíľu ho nič nebolí, ale len čo sa posadí, už ho lámu všetci čerti vo svojich žeravých kolesách tvorenia bolesti, od hlavy po päty. No čo už. Nechuť vstať sa musí prekonať a vstať, či sa chce, či nie. A tak sa teda vstane.
„Nádhera!“ vyletelo mi z úst, keď som vyzrela v poslednú februárovú sobotu tohto roka ráno z okna. Snežilo. Biele ľadové kvietky sa sypali z neba zázračne noblesne. Tíško leteli k zemi, ktorá bola nimi pokrytá už riadnou hrúbkou. Na strechách áut sa nezbedne hromadili a čarovne vytvárali vozidlám periny. Stromy svietili bielym povlakom, akoby ich niekto ním rukou obsypával. Chvíľu som ostala stáť v okne celá uveličená.
Konečne koniec vojny. Už žiaden strach z bombardovania, z leteckých náletov, útekov do pivnice, kde nad hlavami trčali veľké vodovodné rúry, čo viedli studenú a teplú vodu. Keď som sedela vedľa mamy a mojich menších súrodencov v kryte, pred obavami z bômb, vždy ma pochytila triaška. O zápalných pumách hrôzostrašne a zoširoka radi chŕlili dospelí v úkryte, ako nás ohrozujú a spaľujú všetko živé i neživé. Očakávali sme túžobne, kedy začnú hučať sirény ako signál, že sa hrôza skončila, a že môžeme vyjsť konečne hore do svojich domovov. Pána, ako som si vtedy uvoľnene vydýchla...
Vďačím svojim rodičom, že už ako malé dieťa dostávala som k významnejším príležitostiam v mojom živote - knihy. Otec ich starostlivo vyberal, aby boli kvalitné, mali ducha i srdce. Vždy sa mu to podarilo. Preto nikdy nezabudnem, ako sa z nich do mňa vlieval a potom bujnel cit, súcit, sociálne porozumenie pre slabších, ukrivdených, biednych...
„Ale nikdy, nikdy, nikdy si z nikoho neuťahovať, nikdy nežartovať na cudzí účet, nikdy sa humorom nedotýkať bolestných miest.“ /O láskavej, nežnej a múdrej veselosti, Miroslav Horníček, Slovenka, 1978/
Keď som bola tínedžerka „celkom k svetu“, mala som so svojím najstarším bratom veľmi krásny vzťah. Vážila som si ho pre jeho múdrosť, dobrotu. Bol by dal, ako sa vraví, inému aj posledné nohavice. Neskôr vážila som si ho pre to, čo si vytrpel vo väzení a v Jáchymove, kam bol komunistami odsúdený na riadne dlhú dobu. Prosto, mali sme sa veľmi radi.
Šiesty február. Moja sestra má narodeniny. Náš vnuk tiež. Je to aj deň, kedy si tíško odišiel. Deň, kedy sa niekto narodí, chytá sa života a niekto ho rád, alebo úplne nerád, opúšťa. Nemám sa ako s Tebou spojiť. Tak som si vymyslela, že sa spojím v deň Tvojho odchodu takýmto „éterickým“ „moderným“ spôsobom...
V to ráno som akosi neradostne vstávala a išla zaraz vytiahnuť žalúzie, aby som vysnorila, čo za počasie sa skrýva za oknami. Oblialo ma svetlo. Až oslepovalo. Všade snehu. Haldy, kam som uprela zrak. Potešila som sa tej kráse, ale zároveň si povzdychla, keď som si zameditovala nad skutočnosťou, že ako sa po neodhrnutých chodníkoch dostanem do obchodu po poživeň. Moje myšlienky sa rozbiehali a začali špekulovať...
Už sú Vianoce dávno za nami. Niekto si už predstavuje tie budúce. Možno mladý človek. Starý tak do diaľky nezabŕda. Vianočný stromček je dávno vyhodený niekde pri smetných košoch. Smetiari ho hádam konečne odviezli tam, kam patrí. Ale spomienky v srdciach a hlavách na to pokojné čaro, ktoré panovalo niekoľko dní v nás a okolo nás v tej dobe, zostáva.
Nadránom som sa zobudila na riadnu bolesť v kolenách. Nepokojne som sa prehadzovala z boka na bok a dúfala, že nepríjemné utrpenie ustúpi. Máš ho vidieť!... Kĺby otravovali neustále. Zišla som z príjemného pelechu a išla som si po Veral-masť, aby som si znepokojujúce koleniská ňou pomaškrtila, a tým aspoň trochu stlmila neutíchajúce „lámanie“. Natrela som si ich a chcela zaľahnúť opäť do perín. Vzala som si do rúk mobil, ktorý mávam položený na stolíku vždy vedľa seba, aby som ho mala poruke pri náhlom vykoľajení zdravia. Nezbytný aparát pre svoju prípadnú záchranu.
Vianočné obdobie je za nami. Novoročné dni sa prenesmierne rútia dopredu, nezastavia sa ako na potvoru, aby človek trochu postál, podumal a povedal si, že mám času až-až. Práve naopak, každý sme udýchaný, čo sa tak neuveriteľne ponáhľame, naháňame, utekáme kamsi dopredu... Len nám starcom každý vraví, že my máme na všetko čas, a že však čo robíme, veď nemáme, čo robiť... A práve nám každý večer, keď sa mrkneme na kalendár odkvapne jeden deň z nášho života a pripomenie nám deň, kedy odídeme do „zberu"... Dožijeme sa vôbec budúcich Vianoc? Súčasné práve odišli a tie nasledujúce sú stráášne ďaleko vpredu...
Keď ma svojho času prijímal do nemocnice lekár-sympaťák prvej triedy, naznačil mi, že v mojej izbe, kde budem niekoľko dní ležať, budem mať za spoločníčky mladé kočky. Potešila som sa, ale zároveň si uvedomila, či ich stará mama nebude otravovať svojou prítomnosťou. Ale hneď som si pomyslela, že v nemocničnom prostredí sa musíme navzájom tolerovať a brať všetko tak, ako príde... Kto by sa tešil na také možnosti a situácie?Ale, čo sa dá robiť?... Musíme sa strpieť navzájom a prepáčiť si všetky svoje ľudské nedostatky...
Dlho som rozmýšľala, či mám vsúvať pod tento nadpis ďalšie myšlienky, slová. Som staršia žena a neviem, či sa patrí písať o oveľa mladšom mužovi. Ale prečo nie?... Nepoznám síce do hĺbky spoločenský lexikón, kto, kedy a ako môže iného, len tak z čista jasna, oslovovať. Ale zaumienila som si, že napriek všetkému, napíšem o človekovi, ktorého sledujem v jeho verejnej práci roky, a tým sa mu vlastne teraz akoby prihovorím...
V obchodoch panuje vianočný ruch, trblietajú sa zlaté zvonce, ozdoby všetkých farieb i tvarov visia nad našimi hlavami, na dosah ruky máme kadečo, čím by sme mohli prekvapiť, potešiť svojich drahých. No áno, Vianoce sa náhlia k nám míľovými krokmi... Je za nami katolícky sviatok Krista Kráľa, ktorý pripomína, že je nad nami Niekto, čo riadi túto zem, ktorú si tak nehanebne devastujeme a na nej medziľudské vzťahy stále kazíme. Niekedy si človek myslí, že ten Pán nad všetkým stvorením a sveta má zažmúrené oči, aby to všetko nevidel, čo mi tu na tom najkrajšom mieste Vesmíru – na modrej planéte – vystrájame... Advent sa potíšku rozprestrel v našich domácnostiach... Sme v ňom už hlboko...
Vianočná nálada začína účinkovať v plnej sile. U každého. Či dospeláka alebo maláka. Niekto sa z nej teší, ale snaží sa vo vnútri uchovať si pokoj, aby sa zbytočne nevzrušoval a jeho každodenné hodiny v robote, v škole, v úrade prebiehali všedne. Ale nie v každom tak pokojne prechádza, ladí, ten vianočný tonus.
Keď sa blížil advent vymyslela som si umývanie okien a pranie záclon. Konala som si to sama. Keď mal môj drahý dobrú náladu, pomohol mi umyť aspoň rámy a vyvesiť záclony. Bol vysoký, a tak pre neho dočahovať špinavé drevené rámy a vešať čistučké závesy bola hračka. Občas zaodŕhal, že však okná sú čisté načo ich umývam. Napálila som sa a zašomrala, že pre neho je všetko čisté. Uškrnul sa a vyriekol svoju tisíc raz omieľanú zaklínaciu formulku: "Čistému je všetko čisté!"
Keď som si sadla vedľa neho do auta, usmiala som sa od ucha k uchu. Usmieval sa totiž aj on tak.. Bol rád, že ma vidí a ja som bola zasa uveličená, že budem niekoľko hodín v jeho blízkosti. On je totiž môj najjemnejší, najnežnejší vnúčik z mojich pätnástich. Je pre mňa za milión. Jeho objatie je také vrúcne a jemné, že sa starej materi vždy zatočí hlava, keď jej ho uštedrí. Jeho budúca žena, ak sa niekedy zaumieni oženiť, bude tou najšťastnejšou stvorou na svete. Takého ciťáka a nežného muža by nenašla hádam v celom šírom svete.
No čo už, opätovne som zakotvila v nemocnici. Keby som bola plačlivá, asi by som sa nespočetnekrát rozplakala. Ale už pomaly ani to neviem: plakať pre „neblahý“ osud, ktorý mi uštedruje, aby som bola viac v belosti izieb kliniky, ako doma vo svojom všednom, ale pre mňa nádhernom kráľovstve.
Je to mesiac hmly, vlhka, neustáleho prítmia, sloty. Navádza človeka na akési stíchnutie, spomalenie, navodzuje smútok. Keď sa objaví kde-tu teplonosné slnce, človek akoby razom ožil, nabil sa pozitívnou energiou. Ale to len tak na chvíľu, pokým sa na niekoľko hodín rozžne slnečná lampa na rázne a rôzne meniacom sa nebi.
