Úspech každej krajiny je daný viacerými faktormi, najmä geografiou a mentalitou obyvateľov.
Čo sa týka geografie, sme na hranici Západu a Východu. Mentálne je západná časť Slovenska (Bratislava a okolie) východom Západu, a východná časť (všetko ostatné okrem Bratislavy) je západom Východu (Byzancie). Je to zovšeobecňujúce, pretože jednotlivci preferujúcu liberálnu demokraciu, občianske a ľudské práva sú samozrejme aj mimo Bratislavy a naopak. Akurát ich koncentrácia je len mierne vyššia v mestách a na dedinách takmer nie sú. Svedčia o tom úspechy politických strán, ktoré sú proti Západu - HZDS, SNS, Kotlebovci, Republika. Písal som o tom v minulom volebnom období, napríklad tu.
To samo by nemuselo byť tragické, avšak trend je presne opačný, ako by krajina potrebovala, aby napredovala. Namiesto väčšej zodpovednosti jednotlivca, vyššej miery slobodného a neštátneho organizovania sa (spolky, kluby, atď.), vyššieho dôrazu na vzdelanosť a morálne hodnoty, sa tieto všetky ukazovatele zhoršujú. Tri štvrtiny našich občanov si myslí, že väčšine iných ľudí sa nedá dôverovať.
Úspešná krajina (Dánsko, Švajčiarsko, Nový Zéland - žiadna z nich nie je samozrejme dokonalá) podľa mňa potrebuje práve tieto faktory.
Silný štát je presný opak toho, čo tieto aspekty zlepšuje, písal som o tom napríklad tu alebo tu. Čím viac úloh preberá štát, tým robí ľudí od štátu závislejším. Ľudia potom už ani neveria, že by niečo nemusel "poskytovať" štát - ide napríklad o zdravotníctvo, školstvo, šport, kultúru. Netvrdím, že štát nemá vytvárať pozitívne impulzy alebo priamo prerozdeľovať časť peňazí, ale ide o mieru a o to, či má štát priamo poskytovať tieto služby.
Následný nárast štátu vedie k tomu, že ľavicoví (tí chcú viac štátu ako je aktuálny stav) populisti zhoršujú štrukturálny deficit. Korumpujú voličov trinástymi a štrnástymi dôchodkami, platia im za očkovanie, rodičom dajú prídavky na deti, ktoré si nemôžeme dovoliť, štátni úradníci majú aj v čase kríz a deficitov najvyšší rast miezd (dôchodky a mzdy rastú aj v čase recesie, keď HDP krajiny z roka na rok klesá), majú najviac policajtov a sudcov na počet obyvateľov široko-ďaleko, obranný rozpočet nie je zameraný na našu schopnosť prispievať k obrane NATO, ale na raste miezd vojakov a pod.
Týmto rastie počet voličov, ktorí sú priamo štátom platení (štátni úradníci, učitelia, veľká časť zdravotníkov a dôchodcovia) a aj tých, ktorí štát podpláca len čiastočne (rodičia maloletých detí, študenti). V takejto situácii je priam nemožné, aby sa k moci dostali reformné strany, ktoré by sa pokúsili zvrátiť tento trend. Toto nie je problém len Slovenska, podobne sú na tom napríklad Francúzi.
Zázrak volieb roku 2002
Zázrak z roku 2002 sa stal len preto, že prepadli hlasy protireformných, etatistických a ľavicovo/národne populistických strán. Konkrétne strany HZDS, SMER, KSS, HZD, SNS, P-SNS, SDA, SDĽ, NOSNP, ZRS a ešte menšie získali spolu ďaleko viac hlasov ako ostatné, ale zároveň ich veľa prepadlo.
Konkrétne získali 1 580 745 hlasov z celkového počtu 2 875 081, čiže 55%. Okrem prvých troch prepadli ostatné, čiže spolu 451 082 hlasov (15,7%). Reformné strany (SDKÚ, OKS a s prižmúrením oka KDH) získali len 680 577 (23,7%) ale prepadla len OKS (0,33%). Navyše ANO (Rusko, Malchárek a iné pijavice) priniesla Rudolfa Zajaca a SMK-MKP boli radi, že sú vôbec vo vláde, takže reformám nebránili.
Ak by sme predpokladali, že SMK-MKP volili Maďari z národnostného dôvodu, potom spomedzi nemaďarských strán to bolo ešte horšie. Protireformné, nedemokratické a ľavicovo-pouplistické strany volilo iba 4 roky po skončení poloautoritatívneho režimu Vladimíra Mečiara spolu až 61,9% voličov, ktorí nevolili SMK. A reformné strany volilo len 17,7% týchto voličov.
Preto boli reformy po roku 2002 vlastne zázrakom a proti drvivej väčšine obyvateľov Slovenska. A nielen to, predstava z prieskumov, že polovica je za demokraciu a polovica proti sú nepresné a nepredpovedajú volebné výsledky. Veľa ľudí sa deklaruje ako demokratických, ale politiku nesleduje a zahlasuje za Fica alebo ľubovoľnú novú stranu (v roku 2002 kandidoval SMER prvý krát).
Od roku 2006 sa veci vrátili do normálu. Populistické strany (hlavne SMER) mali štát ako zdroj bohatstva a korupcie voličov (na rozdiel od šialeného Matoviča, to Fico robil len pol roka pred voľbami, dovtedy na voličov kašľal, maximálne investoval do kvetín na MDŽ).
Normálny stav demokracie 60 rokov po druhej svetovej vojne je nielen na Slovensku teda taký, že reformy sa uskutočnia iba zázrakom. Veď aj v Nemecku objavil Gerhard Schröder tretiu cestu potom, ako vyhral voľby v podobe klasickej ľavice a urobil potrebné reformy sociálneho systému.
Čo potrebuje úspešný štát
Je toho viac, ale vypichnem pár vecí:
kvalitná justícia
ekonomické bohatstvo
efektívna štátna správa
vzdelaných ľudí
bezpečnosť (vojenská)
dobré medzigeneračné vzťahy
Kvalitná justícia
V mnohých článkoch (tu alebo ešte lepšie tu) som poukazoval na merateľné rozdiely medzi našim súdnictvom a súdnictvom v ostatných európskych krajinách, kde máme takmer najnižšiu dôveru v súdnictvo, najdlhšie časy riešenia vecí na súdoch a najviac sudcov.
Problém ide aj do polície, kde som písal o dvojnásobku počtu policajtov oproti Dánsku, pričom sa hovorilo o chýbajúcich policajtoch. Viac ľudí nutne znamená horšiu kvalitu, pretože stačí spĺňať slabšie kritériá.
Obrovský problém sú naše právnické fakulty. Keď dekan PF UK Eduard Burda v relácii Do Kríža tvrdí, že agresora (Rusko) treba hlavne pochopiť a dokonca spochybňuje, že Rusko je agresor, chce sankcie zrušiť (vraj škodia nám a Európa má recesiu, kým Rusko rozkvitá), tvrdí, že všetci ľudia chcú hneď ukončiť vojnu a to hneď aj za cenu, že agresor vyhrá. Je ale úplne nekonzistentný, pretože v prípade Matovičovho výtržníctva obhajuje Kaliňákovo právo použiť nutnú obranu - tá môže byť zjavne neprimeraná, len nesmie byť "celkom zjavne neprimeraná". Čiže brániť sa proti vraždeniu, znásilňovaniu a únosom zo strany Ruska nie je správne, ale biť sa s Matovičom je hrdinský čin. Pochopiteľne tento právnik obhajuje Žilinku a tvrdí, že vôbec nie je isté, či špeciálna prokuratúra nepácha organizovaný zločin proti Ficovým ľuďom, ktorí nič nespáchali.
Zo školstvom, z ktorého vychádzajú takíto právnici - je to dekan právnickej fakulty UK - tu kvalitnú justíciu nebudeme mať ani pri tých najlepších zákonoch. A tie po voľbách budú skôr horšie ako lepšie.
Ekonomické bohatstvo
Ekonomické bohatstvo sme tu mali naposledy v 30-tych rokoch (Slovenský štát nemôžem akceptovať, aj keď sa mnohí mali relatívne dobre). Zaostávanie voči susedom (ČSR bola o 25% výkonnejšia ako Rakúsko) sa kumulovalo do situácie v roku 1989, keď ČSSR bola na úrovni 60% HDP Rakúska, avšak Slovensko bolo v roku 1993 na asi 33% Rakúska). Následne sa investičný dlh znásobil, eurofondy nemíňame na dlhodobý rozvoj, ale prejedáme ho. Preto nemáme vybudovanú diaľničnú sieť, kolabujú železnice, nemáme inovatívne firmy (s pár výnimkami).
Ekonomický rast spôsobený reformami Dzurindových vlád, ktorý svojim prístupom vykrádania špajze zastavil v roku 2008 SMER pod taktovkou Róberta Fica, dával nádej k tomu, že si tu vybudujeme lepšiu ekonomiku. Niečo také sa podarilo v Estónsku, lepšie ako my je na tom Česko (hoci má svoje problémy) alebo Slovinsko. Keďže ľudia nemajú žiadne ekonomické vzdelanie, tak nechápu ani elementárnu vec, že strom rodí až pár rokov po zasadení a za dobré roky 2006-2008 dávajú za zásluhy Ficovi.
Pritom za relatívne dobré výsledky hospodárenia vďačí vonkajším faktorom (konjunktúra, tlačenie peňazí ECB) a zadlžovaniu, ako vidno z grafov aj v mojom článku o "ekonomických úspechoch" SMER-u.
Efektívna štátna správa
Naša byrokracia sa rozširuje - stále sme tu občania pre byrokratov, štát chce od nás informácie, ktoré má. Keď bol Fico pri vláde, bitkár JUDr. Kaliňák pripravil ESO - jediný krát, čo SMER použil v pozitívnom význame slovo "reforma". Avšak nevidno, že by mala nejaký pozitívny dopad, podľa hodnoty za peniaze naopak, stav zhoršila. Štátni úradníci sú ľahko podplatiteľní, čo využíval SMER pred každými voľbami.
Väčšina ministrov obhajuje záujmy zamestnancov svojho ministerstva a nie záujmy občanov, ktorí chcú menej byrokracie a efektívnu štátnu správu. V prehľadnom a malom štátnom aparáte je málo miesta na korupciu, takže je v záujme SMER-u mať veľkú byrokraciu a komplikovaný štát. Sú to poväčšine právnici, takže aj mizerné zákony, ktoré prijímali, keď boli pri moci si vyžadovali viac byrokracie.
Vzdelanie
Vzdelanie ostalo štátne a preto je to také zlé. Písal som o tom tu alebo tu. Stranám ako SMER vyhovujú nevzdelaní voliči, Republike vyhovujú učitelia, ktorí veria v konšpirácie, racionálny volič by im hlas nedal. Preto nemôžu pripustiť kritické myslenie v školách. Začarovaný kruh zlého vzdelávania pokračuje tým, že učiteľmi sa stávajú tí, ktorí by v minulosti nezvládli ani gymnázium. Slovenské vysoké školy produkujú dnes otitulovaných blbcov ako na páse.
Všetci sa oháňajú vzdelanostnou ekonomikou, ale keď príde niekto zo Západu na našu vysokú školu učiť moderne, je takmer vždy ostrakizovaný a hádzanie polien pod nohy je náš národný šport. Pedagógovia podobne ako sudcovia, prokurátori alebo úradníci, sa vždy budú brániť novotám, ktoré by ohrozili ich teplé miestečká. Chybné motivácie ostanú, pretože štátne školstvo ani iné nedá. O platoch rozhodujú poslanci a nie výsledky učiteľov ako je to v súkromnom sektore. Rovnaké chybné motivácie majú potom rodičia, keď od škôl očakávajú len dobré známky pre svoje deti a nie napríklad vzdelanie.
Bezpečnosť
Vojenská bezpečnosť je v našom prípade garantovaná členstvom v NATO, ktoré sme si vybrali dobrovoľne. Máme zlú skúsenosť s Ruskou inváziou v roku 1968 ako aj Ruskou nadvládou od roku 1946 (vyhľadajte si meno agenta NKVD Karla Vaša - komunisti už vtedy vedeli, ako zlikvidovať demokratickú opozíciu). V roku 1945 sme neboli oslobodení, to si len Rusi zabrali územie. O ruskom imperializme som písal tu.
Demokratické krajiny sa navzájom nenapádajú.
Rusko je naopak hrozbou pre svojich susedov a z ich ponímania aj my patríme do priestoru, ktorý je ich. Ich víťazstvo na Ukrajine by znamenalo okamžitú hrozbu pre našu bezpečnosť. Bolo by to ďaleko drahšie ako pomoc Ukrajine. Tí, ktorí sa bijú do sŕdc ako správni Slováci, by ruských vojakov dokonca vítali (kpt. Danko) a urobili by z nás ruských otrokov (Samo Chalupka sa v hrobe obracia).
Medzigeneračná súdržnosť
Dobré medzigeneračné vzťahy sú ohrozované neudržateľným dôchodkovým systémom, ktorý je špeciálne u nás ovplyvnený zlou demografickou situáciou. Navyše obavy pred migráciou (aj zo slovanských krajín) znamenajú, že pomer pracujúcich k dôchodcom bude klesať k hodnotám, keď to už nebude udržateľné.
Prvému pilieru dôchodkového sporenia som sa venoval veľa: napríklad tu alebo tu. Druhý pilier mohol byť zdrojom pre investície na Slovensku, ale Fico ho poľahky zákonom zmenil na zdroj jeho míňania. Nákup dlhopisov Slovenska by mal byť dobrovoľný, ak raz o ne bude príliš veľký záujem, asi to bude znamenať, že sme už takmer v cieli gréckej cesty, lebo úroky budú už veľmi zaujímavé aj pre špekulantov.
Začarovaný kruh neúspešného Slovenska
Na Slovensku máme problémy, ktoré produkujú sériu ďalších problémov a tie spätne zhoršujú pôvodný problém. Pomenovanie začarovaný kruh to dobre vystihuje.
Neinvestujeme do budúcnosti, ale prejedáme posledné zvyšky minulého bohatstva. Následne si požičiavame ako narkoman na ďalšie míňanie, pričom v budúcnosti budeme mať horšiu situáciu ako dnes (dlhy, viac dôchodcov a menej pracujúcich) a žiadne investície, ktoré by nám pomohli.
SMER a ďalšie nedemokratické strany myslia len na prítomnosť a dávajú sľuby, ktoré sa nedajú splniť. Keď boli pri moci, do budúcnosti neinvestovali.
Vzdelaní ľudia by aj pri demografickom vývoji (pokles práceschopných) mohli produkovať vyššiu hodnotu a tým by Slovensko rástlo. Avšak títo ľudia odchádzajú do zahraničia už ako študenti a nevracajú sa. Znamená to, že klesá kvalita učiteľov, čím klesá aj kvalita žiakov. Aj keby priemerné IQ ľudí neklesalo (čo klesá), tak to znamená, že v budúcnosti budú občania hlúpejší a nevzdelanejší. A hlúpi ľudia nepoužívajú mozog ani pri voľbe do NR SR, takže zvolia tých, ktorí sú zodpovední za úpadok vzdelanosti - napríklad SNS a SMER.
O čiernej diere sociálnej poisťovne - teda o prvom pilieri dôchodkového zabezpečenia som už písal viackrát. Namiesto nápravy, sa aj vláda Igora Matoviča pod vedením OĽANO a SME-Rodina pričinila o prehĺbenie deficitu v dôchodkovom fonde. Nikoho netrápi, že prvý pilier je nastavený tak sprosto, že výdavky nemajú žiaden súvis s príjmami.
Náklonnosť k Rusku nám nedá žiadne výhody (za sankcie bude Fico v Bruseli poslušne hlasovať) akurát nám to poškodí - dôvera je vzácny artikel, nemáme ju medzi sebou, ale partneri EÚ nám doteraz verili. Ak by Rusko vyhralo, bude to pre nás katastrofa. Naopak víťazstvo Ukrajiny a jej približovanie k EÚ umožní ekonomický rozvoj práve východným regiónom Slovenska (toto je ale pesimistický článok, tak to nebudem rozpitvávať).
SMER však takýto ekonomický rozvoj nepotrebuje. Ani tú náklonnosť k Rusku nemá Fico autentickú (imponujú mu všetci autokrati), je to oportunista. Jeho zaujíma iba moc a osobná beztrestnosť, ostatné sú prostriedky k tomuto cieľu. Ak však bude mať dostatočnú moc (čo už čitatelia v čase vydania článku budú vedieť), môže nabúrať demokratické základy tohto štátu, zlikvidovať zárodky nezávislej justície a vyšetrovateľov. Maroš Žilinka sa už na ruskej prokuratúre bol inštruovať.
Nezávisle od výsledkov volieb, trendy sú jednoznačné. Slovensko smeruje k neúspechu. Bude iného charakteru ako Grécko, možno skôr niečo ako Bielorusko (určite horšie ako Maďarsko). Zázraky sa často nedejú.
Situácia vo svete je dosť podobná situácii v 30-tych rokoch minulého storočia. Sme konzumní a presúvame sa do virtuálnej reality, pričom autoritatívne mocnosti ako Čína a Rusko žijú v reálnom svete a naše (Západ) bohatstvo ich bude lákať. Preto je celkom možný vývoj smerom k významným svetovým vojenským konfliktom (Tchaj-wan bude len začiatok, Putin chce svoju armádu v Paríži), čo by malo dopad aj na nás. O tom však niekedy inokedy.
