Pravica a ľavica
Ide tu o príklad jednorozmerného pohľadu na takú komplexnú vec ako je politika. Podstatne lepšie ako označovať za pravicu neoľudákov (v našom kontexte) je akceptovať aspoň dvojrozmerné delenie (politický kompas), ktorého jedna os je ekonomická a druhá kultúrna (progresívci vs. konzervatívci).
V tomto texte teda hovorím o pravici a ľavici z ekonomického pohľadu, teda aký veľký má byť štát, čo sa dá vyhodnocovať napríklad v podobe dňa daňovej slobody. Pravica chce, aby ľudia viac rozhodovali o svojich životoch tým, že im menej zoberie na beh štátu, ktorý by tak mal logicky menej rozhodovať. Nie je to tak však priamočiare. Vyššie výdavky na obranu s nižšími výdavkami na vlaky zadarmo môžu zvyšovať podiel výdavkov štátu na HDP, ale zmenšovať rolu štátu v našich životoch.
Veľkosť štátu na Západe rastie od vojny
História novoveku ukazuje, že zväčšovanie štátu (napríklad vyjadrené ako spomínaný deň daňovej slobody) je jav typický a zmenšenie štátu len výnimočný. Nedemokratické systémy majú svoje dôvody - my sme si v rokoch 1948-1989 zažili nedemokratický totalitný štát, ktorý nemohol z povahy veci ponechať svojim obyvateľom takmer nijaké slobody vrátane ekonomickej, naši susedia v Maďarsku a Poľsku to mali len o kúsok menej zošnurované. V liberálnych demokraciách sú dôvodom, prečo štát stále rastie jeho voliči.
Ešte do 70-tych rokoch rástol štát pomaly aj v krajinách ako Francúzsko. Potom nastal nárast, pretože ľudia už zabudli na biedu z 2. svetovej vojny a jej dôsledkov a požadovali, aby im štát poskytoval nové sociálne služby (a prišla ropná kríza).
Napríklad Spojené Kráľovstvo vydávalo v 50-tych rokoch na zdravotníctvo 3% s nárastom k 4% na začiatku 90-tych rokov. Potom nastal nárast k dnešným 12% (pravda oba zdroje sa v prekrývaných rokoch líšia o 1-2%, prvý zdroj je rozpočet NHS, druhý celkové výdavky na zdravotníctvo).
Prečo sú populisti ekonomickými ľavičiarmi
Ľavicový politik môže prísť pred voliča a povedať: "Ak ma budete voliť, dám vám 13. , 14. aj 15.-te dôchodky, vlaky a lekárov pre dôchodcov zadarmo, detské prídavky strojnásobím, zvýšim plat lekárom, sestrám, sudcom, policajtom, hasičom, vojakom, učiteľom, štátnym zamestnancom, postavím 500 km nových diaľnic, 100 000 nájomných bytov, za parlamentné voľby dostane každý 1000€" a získa hlasy ľudí bez pamäte alebo hlúpych, ktorí tvoria veľkú väčšinu voličov (Matovič získal takmer 9 percent).
Pravicový politik môže prísť pred voliča a povedať: "Zdroje nie sú nekonečné, stromy rodia až po rokoch a aj investície, ktoré urobíme dnes do vedy, výskumu a vzdelávania prinesú výsledky až o 10 a viac rokov. Bude to ale potom pre všetkých lepšie, lebo budeme mať pravidelné výnosy z toho, do čoho dnes investujeme. Musíme si ale odpustiť trináste dôchodky, vlaky zadarmo, tretinu štátnych zamestnancov, budete si musieť priplácať u lekára a za školu, aby sa nemrhali zdroje." Za toto dostane môj hlas, ale takých ako ja sú na Slovensku možno stovky.
Motivácie k väčšiemu štátu
Ďalší dôvod, prečo veľkosť štátu rastie je, že sa novými funkciami štátu vytvárajú nové nároky občanov a títo sa ich už nemienia vzdať alebo prehodnotiť zmysluplnosť riešenia prostredníctvom štátu.
Platí, že hlavní aktéri - byrokrati aj politici - sú motivovaní k tomu, aby štát naberal nové a nové kompetencie.
Byrokrati nepotrebujú efektívnejšiu štátnu správu, pretože by neboli potrební v takej miere a mohlo by to ohroziť ich teplučké miestečká. Takisto politici môžu odôvodňovať nové kompetencie, ktoré si vyžadujú nových riadiacich pracovníkov (z radov ich straníckych kolegov alebo iných ich ľudí), tým, že štát sa o ľudí postará. Nech si ovčan nerobí starosti, dobý bača sa postará o všetky potreby od narodenia až po smrť.
Ľavicová politika nárastu štátu teda získa podporu u štátnych úradníkov ako aj u ľudí, ktorí sú pohodlní starať sa o seba sami.
Pravicový politik sa vo všeobecnosti pýta, či je dané riešenie skutočne ekonomicky efektívne a nárast kompetencií štátu by akceptoval, len keby to bolo ekonomicky výhodné.
Ekonomické dôvody pre menší štát a nižšie dane
Keďže poznáme Lafferovu krivku, vieme, že od určitého zdanenia výnosy daní klesajú, pretože ľuďom sa neoplatí robiť takto zdanenú činnosť.
Platí to hlavne pre daň z príjmu. Pri DPH to vedie k daňovým podvodom a kriminalite (čo sa používa ako odôvodnenie pre veľký štát v tejto oblasti, hoci riešenie, že keď nám chýbajú vyšetrovatelia ekonomických a mafiánskych trestných činov, lebo ich prenasledujeme, tak do polície naberieme Nočných vlkov a prepustených ex-mafiánov vyzerá dobre len v tabuľkách počtov policajtov, problém to nerieši, ale zhoršuje). Pri daniach zo závislostí (alkohol, tabak, veľmi málo hazard) to nevedie hneď k poklesu spotreby a tým aj výnosu z dane, ale je tam nárast čierneho trhu a hlavne väčší rozvrat v rodinách - klesajú ostatné výdavky na deti, jedlo, bývanie, pretože cigarety a chľast sú priorita. Čiže zvyšovanie daní nemusí znamenať vyšší výnos.
Ďalej mnohí poznajú aj trojuholníkovú nerovnosť, čo je geometrický pojem (pravidlo), ale dá sa uplatniť aj v ekonomike.
Pokiaľ máme dva subjekty A a B a prebieha tam nejaká ekonomická výmena (napríklad tovar za peniaze), tak pridaním činiteľa C, ktorý bude sprostredkovateľom tranzakcie, nebude táto tranzakcia výhodnejšia. V Škandinávii je možno ten nárast malý, ale v postkomunistických krajinách je to takmer vždy (kvôli našim úradníkom) podstatne nevýhodnejšie.
Štátne prerozdeľovanie aj eurodotácie fungujú na tomto princípe. Miesto toho, aby si ľudia pomohli navzájom (ako to robili v minulosti a robia to tak aj dnes napríklad zbierkami po rôznych nešťastiach), tak ekonomicky aktívnym štát zoberie a iným to dá. Efektívnosť a motivácia k tomu, aby sa príjemcovia stali platiteľmi tu nie je. Pravicové riešenie, je aby to štát nerobil, ľavicové je pridať tam úradníkov, ktorí to budú vedieť lepšie prerozdeľovať.
Prečo nie som anarchista
Dnes už takmer nikto nie je anarchista, štát poskytujúci bezpečnosť a spravodlivosť je ten spoločný základ na ktorom sa zhodnú demokratické strany v celom ekonomickom spektre od ľavice po pravicu. Naopak, súčasná vláda pod vedením Smeru nepotrebuje spravodlivosť pre svojich ľudí (lebo by šli sedieť), spravodlivosť pre obete trestných činov (teké DPH podvody okrádajú všetkých daňových poplatníkov, čiže obeťou týchto činov som aj ja) a bezpečnosť pre iných ako ich ľudí.
Sú teda oblasti, v ktorých je štát nenahraditeľný, ale sú oblasti, ktorým sa venuje bez toho, aby za tým bola ekonomická analýza poukazujúca na to, že to je najlepšie riešenie. A tu prichádzame k hraniciam ekónomie, pretože potrebujeme oceniť veci, ktoré nemajú cenovku.
V školstve sa ukazuje, že štátne školstvo dosiahlo nárast polodebilov ((c) Michal Vašečka) z 20% na 35% len za pár rokov (výsledky PISA). Podľa mňa sú v ňom chybné motivácie, hoci pri základných školách som za to, aby všetci prispievali na vzdelanie niektorých (detí). Pri VŠ som naopak proti nárastu výdavkov, pretože od roku 1975 klesá IQ a navyše inteligencia nie je na rozdiel od definície IQ ani náhodou Gaussova distribúcia, skôr Paretova. Takže inteligenciu na zvládnutie 1. stupňa VŠ (bakalár) môže mať do 20% populácie, na magisterské štúdium najviac 10%. Štát by mal podporovať inovácie a vedu, pretože sú dôkazy, že krajiny, ktoré tak robili dosiahli ekonomický pokrok.
Štátne zdravotníctvo nefunguje, produkuje dlhy, ale zároveň aj veľmi spokojných skorumpovaných doktorov.
Čo v nás zanechal socializmus
Socializmus ničil životné prostredie, nechával tu environmentálne záťaže, ktoré keď sa neodstránia, spôsobia napríklad zdravotné problémy ľuďom používajúcim pitnú vodu zo Žitného Ostrova. Každá alternatíva ako sa vysporiadať s touto konkrétnou záťažou po Dimitrovke, musí spočítať také premenné ako priemerný vek dožitia, cena zhoršeného zdravia a podobne a nakoniec prísť s najefektívnejším riešením.
Poisťovne takéto výpočty bežne robia, ale voliči to nechcú vidieť. Preto nepochopia, že z rovnakej sumy (to sú tie obmedzené zdroje) je možné buď zaplatiť liečbu, ktorou sa ročnému dieťaťu predĺži život o 20 rokov, alebo za rovnakú cenu zaplatiť liečbu, vďaka ktorej môže 1000 ľudí žiť o rok dlhšie. Pritom väčšinu faktorov, ani nepoznáme, nevieme presne, aký dopad bude mať odklad riešenia jednej environmentálnej záťaže o jedno volebné obdobie, odhady sú nepresné. Hlavne na to treba šikovných ľudí, ktorí budú poznať svetové vedecké štúdie v daných oblastiach a môže im napadnúť, čo bude treba zohľadniť. No a títo pre štát pracovať nechcú, lebo tí, ktorí to nedávno skúsili, nakoniec museli odísť.
Socializmus podkopal morálku bežných ľudí (mnohé rodiny však mali medzi sebou arizátorov, takže problém je dlhodobejší). Takmer každý kradol, veď to bolo spoločné. A presne rovnako sa správajú ľudia, keď sa dostanú do rozhodovacích štátnych pozícií - je to spoločné, čiže na tom nezáleží, prinajlepšom sa flákajú, často však štát okrádajú. To je tá korupcia, ktorá je daná tým, že niekto zo strany štátu rozhoduje o cudzích peniazoch (štátnych, teda pochádzajúcich z našich daní).
Pravicový politik by znižoval mieru rizika korupcie tým, že by štátu odoberal kompetencie, ktoré nepotrebuje (resp. do analýzy toho, či danú kompetenciu má robiť štát by zarátal korupciu a mafiu, ktorá takto vzniká). Ľavicový politik by dal úradníkom ďalších nadriadených, aby ich lepšie kontrolovali.
Slovensko a hodnotové delenie
Na Slovensku je situácia ešte o dosť horšia ako v iných krajinách Západu. Ako som už písal veľmi dávno a použil som to nedávno v článku o prezidentskej kampani, na základe motivácií a správania sa politikov združených do politických strán som kategorizoval politické strany ako demokratické, nedemokratické a ostatné.
Liberálna demokracia je založená na súťaži myšlienok, podobne zmýšľajúci ľudia sa môžu stretávať a tvoriť občianske zrduženia, z ktorých špecifickým typom sú politické strany. Pokiaľ takto založená strana pokračuje v ideách, na ktorých vznikla, jej politici nemávajú po získaní parlamentných pozícií pocit, že sú niečo viac (papalášizmus) a po vstupe do vládny zdôrazňujú zodpovednosť, službu všetkým občanom a presadzujú svoje predstavy o politike v rámci mantinelov liberálnej demokracie, teda bez skrátených legislatívnych konaní, s odbornou diskusiou s oponentmi aj relevantnými subjektami a vždy s dôrazom na to, že oni majú spravovať krajinu a to pre všetkých jej občanov.
Nedemokratické = Kolektivistické a vodcovské strany
Potom sú tu politické strany založené na nejakom kolektivistickom princípe. U nás to býval za čias ZRS a KSS triedny princíp (robotník je viac ako ostatní) a celý čas tu s nami je nacionalistický princíp (Slováci sú viac ako iní občania). Okrem toho v menšej miere je to katolicizmus (variant konzervativizmu), ktorý sa dotýka kultúrno-etických otázok (školstvo a kultúra) v duchu veriaci sú viac ako neveriaci. Inou formou konzervativizmu je diskriminácia homosexuálov (príkladom je ministerka Šimkovičová).
Všetky tieto kolektivistické ideológie popierajú občiansky princíp a v prípade vládnutia nevládnu v prospech všetkých, ale vždy s ohľadom na tento princíp v prospech skupiny, ktorej členovia si členstvo ani nemuseli vybrať. V minulosti to viedlo k ignorovaniu južného Slovenska pri výstavbe ciest, dlhodobo to vedie k vysokému podielu neonacistov v radoch polície, ktorí si radi udrú do tmavších spoluobčanov. Tieto politické strany teda nekonajú v súlade s princípmi liberálnej demokracie. Preto som tieto nacionalistické a boľševické strany zaradil do kategórie nedemokratických.
Ďalšou skupinou sú strany, ktoré sú skôr ako mafiánske organizácie. Nazval som ich vodcovské, pretože sme tu mali skúsenosť s HSĽS či HZDS, v zahraničí je príkladom takejto nedemokratickej strany pôsobiacej v demokratickej krajine NSDAP s vodcom Adolfom Hitlerom. Veľmi dlho po Novembri mala nacionalistickú rétoriku pod palcom SNS, ale HZDS ju tiež použilo, keď potrebovalo. Rozdiel je v tom, že vodcovské strany nepotrebujú ideológiu, ich jedinou ideológiou je moc samotná. Následníčkou HZDS (nielen ako investícia Mečiarových zlodejov) sa stal SMER. Skutočne, keď vodca (Fico) povie, že ideme do jadra EÚ, SMER je za EÚ, keď vodca povie, že EÚ je zlá, ideme do Ruska, SMER je za Rusko.
Politici vodcovských strán nie sú v týchto stranách, aby presadili nejaké myšlienky, ale aby uplatňovali moc, prípadne stúpali po rebríčku k väčšej moci. S mocou prichádza majetok, takže Mečiar odchádzal s korzičkou, ale žije vo vile a nikto neskúmal, kde si na ňu nakradol. Je úplne logické, že tieto politické strany pri moci nekonajú v prospech všetkých občanov, ale len v prospech vodcu a strany (mafie?). Takéto politické strany tiež zaraďujem medzi nedemokratické.
V niektorých starších článkoch som ukázal, že je vysoko pravdepodobné, že voliči sa prelievajú v rámci nedemokratických strán. Podobne je málo pravdepodobné, že ak voličovi niektorej demokratickej strany v roku 1998 prekážal Mečiar, dnes mu neprekáža Fico (hoci hlavne od vlády Igora Matoviča aj ex-voliči SDK podporujú Fica).
Časť voličov oboch skupín strán sa prelieva k ostatným stranám ako boli SOP, ANO, #Sieť, Most-Híd, SME Rodina, OĽANO a naspäť a demokratické strany alebo aspoň strany s veľkou podporou u demokratických voličov boli pri vláde len spolu s týmito ostatnými stranami, v ktorých sú aj tendencie k moci ako pri vodcovských stranách (Schuster, Rusko, Matovič) alebo nacionálnemu kolektivizmu (maďarské strany).
Pravica a ľavica má zmysel len pri demokratických stranách
No a také jemné delenie ako je ekonomický pohľad na správu veci verejných a veľkosť štátu môže byť deliacou čiarou len medzi demokratickými stranami, ktoré ale dosahujú spolu len do 30% podpory. V súčasnosti je mierne vľavo PS a mierne vpravo SaS. KDH asi ani nemá ekonomický názor.
PS nedávno do eurovolieb získalo posilu v podobe Ľudovíta Ódóra - pomerne racionálneho ekonóma s kritickým pohľadom na prebujnený štát. Je to podľa mňa škoda, pretože v europarlamente je jeden poslanec nič, ale u nás bude chýbať. Môžeme dúfať, že v rámci expertného tímu PS ho budeme počuť vyjadrovať sa aj k našim domácim témam.
Avšak súčasný valec moci Fica a jeho ľudí neveští, že by bola šanca zasiahnuť a stiahnuť Slovensko z gréckej cesty. Možno potom bude ekonomická pravica mať možnosť presadiť opatrenia, ktoré zlepšujú ekonomiku, spôsobujú jej rast, zvyšujú nezávislosť občanov od štátu, ktorá vzniká vďaka nárokovej mentalite podporovanej populizmom. Ale rovnako je možné, že sa toho nedožijeme, Argentíne to trvalo 100 rokov a nie je jasné či libertarián Javier Milei bude mať dosť síl zreformovať túto krajinu, ktorá skúšala všetky formy štátneho dirigizmu a populistického rozdávania, kým jej občania skúsili niečo iné.
Aj keď je najhlavnejšou otázkou dneška odstraňovanie demokratického systému Smerom a spolupáchateľmi a nadpolovičná podpora Zla, je tu nádej, že až to pocítia voliči vládnej koalície vo svojej peňaženke, tak sa raz dostanú k moci aj demokratické strany. V takom prípade bude dôležité, aby tam boli pravicoví ekonómovia. Z chudoby a ekonomického úpadku sa nedá dostať navyšovaním dôchodkov a štátu, ale len reformami zmešujúcimi rolu štátu.
Linky:
spotreba vlád voči HDP: https://en.wikipedia.org/wiki/List_of_countries_by_government_spending_as_percentage_of_GDP
NHS v UK: https://researchbriefings.files.parliament.uk/documents/SN00724/SN00724.pdf
Zdravotníctvo v UK: https://www.statista.com/statistics/317708/healthcare-expenditure-as-a-share-of-gdp-in-the-united-kingdom/
Javier Milei v Davose: https://www.youtube.com/watch?v=YtegqgKYR-U
