Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Otvorila som dvere na obývačke, Atlasko sa okamžite prešmykol, zaujal svoje obľúbené miesto na fotelke a oznámil mi, že má chuť sa rozprávať. Chceš rozprávku? Pýtam sa a on sa zaškerí. Rozprávaj mi nejaký príbeh. Vraví. Ale nech má začiatok, stred aj koniec. Nech je v ňom nostalgia, napätie a láska a nech môžem hlavnému hrdinovi držať palce. Zamyslím sa...
V poslednom článku sa na nás (nie len na mňa, ale aj na lekárov) zniesla spŕška kritiky, ako sa vraj hráme na bohov a neutratíme zviera, ktoré je veľmi choré a trpí. Pravdu povedia, ani si neviete predstaviť, ako ma teší, že nechodím so svojimi zvermi k lekárovi, ktorý s tým nemá duševné traumy a ťažko choré zvieratá uspáva ako „na bežiacom páse“.
Niekedy na začiatku písania mojich článkov na blog sa mi ozval dávny známy. Nemali sme jeden o druhom žiadne správy viac, ako desať rokov. Napísal mi mail v tom zmysle, že aký je svet malý, a že ma opäť „stretol“ - na internete. Zároveň sa posťažoval, že sú moje články smutné, a že by som tam mala zakomponovať viac „srandy“. Vraj som studená ako (psí čumák) Hans Christian Andersen, ktorého rozprávky končia takmer vždy smrťou ( a ktorého dielka ja milujem, pretože sa treba pozerať ďalej, ako len po pozemský koniec) a ktorého, ako dieťa nemal rád, práve pre tie smutné konce. Toľko na úvod. A pretože je dnešný príbeh smutný, vravím vám to hneď teraz. Takže, ak chcete, prestaňte čítať.
Ahojte priatelia. Pamätáte si na mňa? To som ja – škótksy teriér Atlasko. Dnes vám chcem povedať čo nás, psíkov, pri spolužití s vami, trápi. Tak dobre počúvajte.
Minule na mňa padla clivota pri čítaní článku o tom, ako je cesta na Mont Everest posiata mŕtvolami. V článku spomínal nejaký horolezec, ako ľudia v honbe za dosiahnutím svojho „vrcholu“ idú doslova cez mŕtvoly a nemajú snahu pomôcť spolupútnikom, ktorých opustili sily. Museli by totiž s nimi zliezť do základného tábora a na nový výstup by už neostávalo dosť síl, kyslíka, prostriedkov, času... Na potvrdenie svojho bilancovania o zhrubnutí dnešných mravov spomenul prípad (už neviem akého) horolezca, ktorého míňala jedna výprava za druhou, derúc sa vpred za víťazstvom. Keď sa vracali dolu, bol už v takom stave, že telo vôbec nereagovalo, iba na očiach mu bolo vidno, že žije. A tak tam – pred očami vracajúcich sa výprav – zamrzol. Zamyslela som sa, či – pozerajúc sa na fotky z najvyššieho bodu Zeme – sa tí ľudia, aspoň sami pred sebou, zahanbia a začervenajú, a že si povedia, že možno, keby mali znova možnosť, že by sa zachovali ináč...
Myslím, že je mnoho majiteľov, ktorí svojim štvornohým priateľom kupujú na Vianoce darčeky. A nemusia to byť iba psi. Som si istá, že čím bližší vzťah so zvieratkom a čím užší spoločný priestor obaja (majiteľ i zviera) zdieľajú, tým majú k sebe bližšie a viac chápu jeden druhého.
Poľovníci sú zvláštny živočíšny druh. Radi si svoje nízke sebavedomie pozdvihujú pištoľkami, ale častejšie puštičkami, aby nimi mohli robiť bu bu bu, a všetci sa ich báli. Aj ja mám s nimi nemalé skúsenosti. Na šťastie, moji psi pri týchto stretnutiach – ktorých bolo neúrekom – nikdy neprišli k úhone. O našich pacientoch sa to povedať nedá. Tak aspoň dva prípady za všetky:
Nedávno sa spýtala jedna klientka Vlada: vy máte akého psíka? Žiadneho. Odpovedal. Tak máte mačičku? Čuduje sa. Asi je Vlado taký „týpek“, čo vypadá skôr na psa.
Ahoj. Dnes ma Maťa poprosila, aby som vám niečo o živote psíkov, napísal sám. Vraj – kto už vie o psoch viac ako pes. A tak som jej vyhovel.
Do práce prichádzam popoludní. V posledné dni máme veľa pacientov, a tak bežné „domáce práce“ ostávajú bokom. Dávam si zväzácky záväzok, že to napravím.
Hovorí sa, že by sme si mali dávať pozor na to, čo si prajeme, aby nás osud nechytil za slovo... Myslím, že je to pravda.
Od mala mám rada psov. Moja mama tvrdí, že moje prvé slovo bolo havo a asi to tak bude. Myslím, že som sa narodila s vedomím, že pes neodmysliteľne patrí k môjmu životu.
Sedím u kaderníčky. Poznáme sa. Tykáme si. A keďže vie, čo robím, využíva moje služby: Maťa, náš Rikinko má na bruchu takú veľkú hrču. Čo to môže byť? Vyzvedám, kto je Rikinko. (Aljašský malamut.) Aký je starý. (Osem rokov.) ...a či to nie je suka. (Nie je, takže nádor na mliečnej žľaze to nebude.)
Veľakrát som už spomenula, že v našej poliklinike nachádzajú dočasné a občas aj trvalé miesto rôzne zvieratká, kým im nájdeme nový domov.
Westhighlandský white terriér je jedným z najznámejších plemien, ktoré trpí ochorením nazývaným craniomandibulárna osteopaia (CMO). Alebo že by nie?
Sú tie, ktoré patria celé mne a mojim psíkom. Užívame si ich celý život. Nie je ich veľa, ale o to sú krajšie. Kedysi som v takéto dni vstávala veľmi skoro
Je to už desať rokov. Na psíka pekný vek. A ešte k tomu okrúhly. Aj keď je Mimi maltézsky psík (a je všeobecne známe, že malé plemená sa dožívajú viac, ako veľké), aj tak si nie som istá, či sa dožije druhej desiatky. Takže – všetko najlepšie, Mimi.
Poznáte to spojenie: krajiny tretieho sveta. Myslia sa tým nevyspelé krajiny Ázie, alebo Afriky. Aj keď dnes sa mnohým ázijských krajinám hovorí skôr – ázijský tiger, o krajinách Afriky to stále ešte platí. Občas sa zamyslím, prečo sa im vraví: Tretí svet. Chápem, že Amerike sa hovorilo Nový svet, onomu svetu, kam sa všetci odoberieme keď umrieme: Druhý svet. Takže Ázia a Afrika bola až po „Onom“ svete? A starý kontinent (alebo euroatlantická spoločnosť) je „Prvým“ svetom? Fakt by ma to zaujímalo. Bola by som rada, keby mi to niekto múdry vysvetlil. Ale myslím si, že niekto fakt múdry, netrávi čas čítaním blogov. Ale späť do polikliniky.
Prichádzam do práce na obed. Roba s kolegom zo Senice pristihnem, ako dokončujú chirurgiu amerického buldoga. Zdrástvujte továrišči! Zdrááástvuj! Povie to takým ruským prízvukom, že na stotinu sekundy zapochybujem či je to naozaj on, alebo kolega z Ruska. (Občas k nám chodí kolega s Makedónska, tak prečo nie z Ruska?)
Zákon zachovania energie vo Vesmíre musí byť dodržaný. Preto mi môže kamarátka písať: Maťa, Bosha je chudá ako lunt a ja nie a nie schudnúť, aj keď sa štyrikrát týždenne trápim v posilke. Odpovedám jej, že ak vykŕmi Boshu, ona zázračne zhodí pár kíl. Inak to nevidím:-) A tiež si myslím, že na jedného planého človeka, (ako hovorievala moja stará mama), pripadá jeden dobrý. Inak by Vesmír nefungoval. Len neviem či to stačí.
