Martina Tóthová
zápisky z veteriny - ako v nemocnici
V poslednom čase sa roztrhlo vrece s pacientmi. Neviem, kde sa berie toľko chorôb. Kde sa berie toľko biedy a bolesti na tomto svete. Veď moje zvieratká boli vždy zdravé, ako buk.
Som veterinárna sestra. Zvieratá sú mojou láskou, a preto ma práca napĺňa uspokojením. Mimo práce sa venujem svojim zvieratkám a občas aj cudzím - ako výcvikárka. v poslednej dobe svoje kynologické skúsenosti využívam aj pri písaní kníh o molossom, dogovitých a pastierskych plemenách - vyšli mi dve knižky - knižka o šteňati (máme doma štěně)a o výchovných problémoch (nie len) molossoidných plemien psov,dokončujem knihu o správnom kŕmení psov. čitatelia blogu sa na mňa môžu s prípadnými problémami, ktoré s týmito úžasnými psíkmi majú, obrátiť, rada im pomôžem. Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
V poslednom čase sa roztrhlo vrece s pacientmi. Neviem, kde sa berie toľko chorôb. Kde sa berie toľko biedy a bolesti na tomto svete. Veď moje zvieratká boli vždy zdravé, ako buk.
Nevadí mi, že všetky zvieratá nemajú meno. Niekto má rád zvieratko, stará sa oň s láskou, ale ani ho nenapadne, že by mu mal nejako vravieť. Ale áno, určite mu vraví niečo ako: počkaj, hneď ti dám jesť. Alebo: pozri, čo som ti pri
Keď som začala písať svoje zápisky z veteriny, mnohí čitatelia mi vyčítali, že píšem iba smutné veci. Nie je to tak. Každý deň zažijeme mnoho prípadov so šťastným koncom. Máme chvíle veselé, humorné, polovážne aj vážne, ktoré – keď sa dá – odľahčíme žartom. Ale každý deň písať o tom, ako sme zachránili život šteniatku tým, že sme ho zaočkovali proti infekčným chorobám, spravil sme X cisarákov, uľahčili život zvieratku tak, že sme mu dali odčervovacie tabletky a mnohé iné „prkotiny“, by asi nikoho čítať nebavilo. Aspoň nie dlho. Ale keď sa stanú nejaké výnimočné prípady, väčšinou sú to prípady ťažké, pri ktorých bojuje o život zvieratka celá poliklinika, a ak vyhráme, moc sa tešíme. Ale často hráme iba defenzívu a osudu sa neubránime. Tak to bude aj teraz. A keďže sú to prípady všetko smutné, už dopredu vás na to upozorňujem. Aby nikto nemohol povedať, že som ho nevarovala.
Bojíme sa smrti. Preto ju zatláčame do tmavých kútov našej duše. Preto ju vytesňujeme z nášho života. Preto na ňu nemyslíme do poslednej chvíle. Ale nakoniec aj tak zazvoní pri dverách, ako dávny nepozvaný hosť. Stretávam sa s ňou častejšie, ako by som chcela.
Ľudia si radi užívajú. Celá spoločnosť si rada užíva. Preto sa jej hovorí konzumná. Každý deň nás o tom presviedčajú reklamy – vy si to zaslúžite... alebo: nedovoľte bohatým byť ešte bohatší bez toho, aby ste na tom nezarobili... (alebo: keď musíš, tak musíš! Alebo: keď ju miluješ, nie je čo riešiť...) či iné (prepáčte mi ten výraz) kraviny. Užívanie spočíva v tom, že svoje ťažko (niekto možno ľahko) zarobené peniaze prehajdákame väčšinou za jedlo. Že to nemá s veterinou nič spoločné? Ale má...
Prídem do práce na poludnie. Popoludňajšie smeny sú moje obľúbené, lebo môžem ráno dlhšie spať. Ich nevýhodou je to, že ako ranné smeny, nemajú presne ohraničený koniec. Robíme dovtedy, kým je treba.
Pamätáte na Ťapka? Taký „poťapaný“ pomätenec. Je u nás skoro tri mesiace. Aj keď sa v jeho živote mnohé zmenilo, veľa ostalo nezmeneného. Takže ako si Ťapko žije?
Veru, veru hovorím vám, chráňte sa diafragmatickej hernie, lebo v biede bude žiť ten, koho postihne. (List sv. Mentora zverom, zvlášte psovitým)
...(Sopeithes) prezentoval Alexandrovi obrovské množstvo pôsobivých darov, medzi ktoré patrilo aj stopäťdesiat psov pozoruhodných vzrastom, odvahou a inými kvalitami. Ľudia o nich tvrdili, že im v žilách koluje tigria krv. Chcel, aby Alexander otestoval ich povahu v akcii. Zavrel dospelého leva s dvoma najslabšími psami do ringu. Poštval ich na leva a keď mali problémy, pridal ďalších dvoch, aby im pomohli. Štyria mali nad levom prevahu a vtedy Sopeithes poslal muža, ktorý ostrým hákom zachytil pravú nohu jedného zo psov. V tom Alexander pobúrene skríkol a stráže sa hneď ponáhľali zadržať Indovo rameno. Ale Sopeithes povedal, že by mu dal troch psov namiesto toho jedného. A psovod, držiac ho pevne za nohu, pomaly ho pustil. Pes za celý ten čas nevydal ani hláska, ani len nezakňučal. Ale stále zatínal zuby do leva, až kým nestratil vedomie následkom veľkej straty krvi a neumrel stále zahryznutý do chrbta leva... Diodorus Siculus, Library of History
Dnešný príbeh bude opäť trošku odlišný od ostatných. Nie preto, že by nebolo hrdinom zvieratko, ale preto, že tomuto zvieratku bolo treba pomôcť celkom inak, ako to robíme bežne.
Raz som už spomínala, že pacienti nám chodia po „vlnách“. Stane sa nám, že máme v jeden deň (alebo týždeň) kopu chorých mačičiek, alebo má každé druhé šteniatko parvo, alebo niečo iné. Minulú sobotu som prišla do roboty o desiatej. Ako klient.
Celý deň s Vladom operujem. Najprv malý prúžok mopsa. Potom obrovský nádor na malom psíkovi. (Aký si len pekný malý psíček... A aké máš veľké oči od strachu... A ako ma hryzieš!)
Chárly je kokršpaniel, ktorého našli vyhodeného deti na ulici.
-Život je veľmi podivný.- Povedal Jeremy. -Samozrejme.- Súhlasil pavúk. –Ale v porovnaní s čím?- (rozprávka)
Horčica je ryšavý európsky kocúr. Vlastne... bol.
Ráno ma čaká plná poliklinika psov. Ešte v civile chodím od klietky ku klietke, pozerám si zvieratká a čítam ich chorobopis.
Molossi sú úžasné psi. Nie len preto, že medzi ne patria „najškaredšie obludy“- šar pei a buldog, ale aj preto, že medzi ne patria „najväčšie obludy“ - mastif, či nemecká doga. A dnes ich bolo v našej poliklinike neúrekom. Aj keď...
V každej práci sa používajú odborné výrazy a ešte aj kopa slangových, ktoré si ľudia vžijú a často používajú. Ani veterina nie je výnimkou. Často prídu majitelia, ktorí počuli nejaké slovíčko a utkvelo im v pamäti iba jeho ,,torzo“, cez to všetko ho u nás použijú a mám potom šklbe kútikmi úst. (občas ich opravíme a naučíme terminus technicus správne vyslovovať a používať, ale niekedy to ani nestojí za to...)
Ráno napadne len pár milimetrov snehu, predsa sa cestou stretám s kaskadérmi, ktorí končia na strechách. Na päťdesiatich metroch ich narátam štyroch.