Sedím v bielom aute, vzadu pripútaná pasom a môj manžel vystiera ruku, aby mi pohladkal tú moju. Sedím v bielom aute a rozmýšľam o tom ako som teraz vlastne celá biela.
Keby som nakreslila obraz, dala by som sa na kraj. Do guľôčky. Nech vidno, keď by sa ktosi pozrel z vrtuľníka všetky záhyby chrbtice, jej schopnosť umenšiť ľudskú bytosť, jej schopnosť poprieť vzpriamenosť, poprieť podstatu, aby sme ju viac vo mne našli.
Čo je moja podstata, pýtam sa často.
Chcela by som teraz čosi o čomsi napísať, o radostnej spomienke na svadobný deň, o tom, že môj svadobný deň bol krásny a vysnívaný, o tom, ako je potrebná pokora pre princeznú. Hocijakú princeznú aj takú ako ja. A v mysli si kreslím obraz a kľačím v ňom na kolenách, na hline a tráve, ohnutá ako stebielko, na ktorom visí hlava snežienky, ohnutá na znak nehy a boja, odovzdania a prijatia. Ako som vtedy povedala áno a prisahala na kríž a moja mamka ti pri tanci hovorila, aby si ma ľúbil, lebo som veľmi zraniteľná, možno podľa nej ako srnka, ktorú som práve zazrela z auta. Oblizovala si srsť a potom jedla konár, mladá srna, ktorej krehkosť nebráni užívať si života.
Ako mne teraz. Lebo ja sa teším z manželstva a vychutnávam si svadobnú rumovú kocku v čokoláde.
