Tak a teraz vykúpaná som si už stihla navariť na zajtrajší deň, základ môjho obeda bude sladká červená kapusta fialovej farby.
Je mi dobre. Moje vnútro je hodváb, aj keď by nemuselo byť, aj keď sa deje, čo sa deje, stále dookola a nekonečna, taká otupná súčasť mňa. V izbe ma otravuje hmyz, neviem ako sa volá a nebojím sa ho, len mi je trochu nechutná predstava, čo keď na mňa vylezie a v noci vojde do dier na tele. A nechutnosť nemusí nevyhnutne bolieť a presne to je to, že aj keď je to nechutné, teraz to takmer vôbec neškodí duši. Len to je, len to žije ako ten plochý, smradľavý hmyz. Len to je, lebo veď prečo by nemohlo byť, prečo by som za to nemohla ďakovať, prečo by som sa nemohla tešiť z toho, že mi to vlastne veľmi pomáha. Pokora. Aj keď sa bránim a nechcem aby videli, že padám pod krížom, že plačem keď ma nevidno a tancujem a smejem sa len preto, lebo sa teším z tých, čo ma milujú. Pre nich byť šťastná, nie pre seba. Sama zo seba by som nikdy nebola. Nie som z tých, čo to vedia. Nie som tak zdravá ľudská bytosť. Nie, veď ja vtedy ani neviem milovať, vtedy neviem viac ako prežívať tú ochranu, tú ochranu aj mňa. Tú lásku, keď mi povieš, že ma budeš milovať aj za mňa. Vďaka za to, Bohu.
Celkom istá si v srdci hovorím:
Zlo nie je v človeku. Zlo tam nie je, viem to. Je iba medzi človekom a človekom. Zlo je ohroziteľom vzťahov, ale má zmysel bojovať za taký vzťah? Zverujem ho Bohu, vlastne ho ani nepotrebujem. Netúžim po ňom, netúžim po náprave ani vysvetlení. Túžim len po vedomí, že Boh objíma každého, že milovať a mať čistú dušu je o inom ako o tom, že všetko musí vyzerať dobre, milo, prívetivo. Milovať znamená priať si navzájom nebo.
...
Ty môj milý si mi zavolal, že ste už vyšli na vrch, kde si rozložíte stany a budete tam spať. Vravel si, že je tam tak ticho, tak pokojne a ja ti vravím, že neboj sa, presne tak ticho a tak pokojne je aj v mojej duši.
Žiadneho muža by som nemilovala viac.
Dnes zaspím s predstavou premenenia na hore Tábor. Zaspávať s predstavami sa mi páči.
A nebojím sa, nemám strach.
Ježiško môj, a keď ma potom premeníš a dáš mi nové meno, všetko bude iné, všetko, lebo už hriech nebude mať nado mnou moc, už nie. Keď zomriem, chcem ísť k tebe. Túžim a nehanbím sa, nemám hanby aj keď viem kým som.
Memento mori, som iba poľná tráva, kvet, čo kvitne a k večeru vädne, usychá.
