Pranie, ktoré sa mi celkom jasne asociovalo s prianím toho, čo teraz je, toho, že som si tak veľmi priala jej život, že je tak veľmi chcená, tak vytúžená.
A dnes taká pokojná.
Telefonujeme, pýtaš sa na ňu, napíšeš mi správu, že nás ľúbiš, že dnes je deň v mesiaci, ktorý nám má niečo pripomínať a ja ti napíšem, áno, naozaj, tiež ťa veľmi ľúbim. Pošlem ti obrázok vyliahnutého kuriatka, ktorý keď som našla v mobile pripomínal mi jej malý život. Hovorím ti o nej, že dnes sa v brušku iba tak povaľuje a spinká celé hodiny, preberá sa iba vtedy keď raňajkujem, desiatujem, obedujem a tlačí ju môj naplnený žalúdok, tlačíme sa už telami obidve, obtierame sa o seba, alebo dotýkame, aké je to krásne. Sme si už jedna druhej veľká, ale práve teraz cítiť náš telesný kontakt najviac, a práve teraz musí prísť čas odlúčenia, prvého veľkého, ohrozujúceho, zázračného, oslobodzujúceho a ja musím byť na blízku svojej dcérke, keď ma bude opúšťať, aby uvidela svet cez oporný bod svojej mamy, cez lásku svojich rodičov, aby bola mašľa medzi nami bezpečná a potom, aby ma postupne mohla zase slobodná opúšťať, skúmať svet, hľadať si kamarátov, naplniť svoje poslanie.
Snívam o jej nožičke, ako môže vyzerať taký malý prst, malíček, ktorému budem musieť ostrihať nechtík.
Snívam o nej, prežívam bonding, o ktorom som v škole tak rada počúvala, čítala a teraz čítam ešte viac a je to už ľahšie, už tomu dobre rozumiem.
