Do tohto vetra sa hodí už iba šarkan, ktorého by ktosi dieťatku vyrobil,dal mu ho do ruky a vysvetlil pravidlá hry, lebo tu stojí dieťa, stoja tamaj dospelí, fúka silný vietor a všetci sa len hnevajú na strapaté vlasy.
Dnes som platila v potravinách iba tridsaťdva korún, vytiahla somdvestovku, lebo inokedy to tak nie je, okrem štyroch vecí som kúpila jogurt,ktorý mi asi niekto vzal, kým som sa ja čudovala a balila si veci, pozerala dozeme, hanbila sa pred svetom...lebo...sú dni keď to inak nejde a iba niečoto dokáže zmeniť, napríklad: že predo mnou ma ktosi zhypnotizoval pohľadom,ten, zdraviaci sa v úplnosti: ahoj Janka a na konci drž sa Janka, čímpresne napovie, že to istotne nemohla byť náhoda a pozeranie do zeme sa prednešok už končí. To drž sa, drž a ja sa pýtam čoho, človeka, Boha, plota? Zvláštne,že priala som si stretnúť aj konkrétneho človeka a priala som si, abyhovoril aj konkrétne veci, kládol samé otázky a na námestí som zazrelasiluetu tej osoby, myslím že to stačí.
V túto chvíľu viem: je dôležité hľadať pravdu, uvedomiť si, že Bohneprisľúbil iné ako to, že bude so mnou, nič viac ako: zvládneme to, jaa ty a omnoho viac cítim, že je ako tanec, ako bojovník, ako niektoveľký, pri tej, čo je malá, čo nevyrástla preto, aby bola zachránená, no zrazukeď hrmí pravda príliš bolí, veľmi, veľmi bolí a keď mám zaspať zdá sa, žezomriem, že mi niečo praskne, možno cievka v hlave a bude po mne skôrako zavolám o pomoc, z toho, že ma to tak zabolelo budem skôr mŕtvaako šťastná, lebo sú vecí bez farieb, úplná bezfarebnosť lásky ku mne, ktorákedysi bola myslím ružová.
Myslím si lentoľko, že život v pravde je tuším ťažší než sa zdal, no pod balvanomilúzii zas nedýcham, chce to iba cvik a ešte to dieťa z rohu ulice, lieta stále po rozume, vravím si: ak razbudem mamou, vyrobím mu šarkana a naviac si už nepamätám, pretože somzaspala.
