Vstávala som niečo pred šiestou, vtedy po Kláre som zaspala a rozmýšľala nad stigmami Františka. Stigmy sú pre mňa čarovné. Raňajky tiež, lebo ma robia telesne zdatnou. Vždy to isté na tanieri: hrianka, maslo, zelený šalát, paradajky.
Bola som taká, akási vnútorne poloprázdna, ale bolo to dobre. Bolo to čakanie na to, čím ma teraz vyplní. Bojové pole prázdne a my dvaja, my ľudia sme sa tešili. Nepriateľ odišiel, zhodil ma zo svojich pliec a klamstvá sa vstrebali zas už iba do neho. Niekedy keď sa tak zamyslím, príde na mňa ľútosť, že pre pýchu tak obstál, že teraz všetkých nenávidí a ničí toľko krásy, že tá nenávisť je hrozná ako príšera, z ktorej sa dá od strachu umrieť skôr než zaútočí.
Zhodil ma a zem sa zaprášila. Prestal sa so mnou deliť a ja som ten podiel bolesti prestala prijímať. Vzťah parazita a jeho hostiteľa sa prerušil. Všade plno krvi ako včera pri odbere. Keď odchádzal hrozil a preklínal, ale my sme ho už nepočúvali, počúvali sme Boha, celkom vyčerpaní. Hrozil, že sa vráti. Viem, že môže. Viem. Viete moji bojovníci. Rytieri bojujúci o srdce človeka.
Hovorím si, že teraz spím v bezpečí a pri mne je hlava, tvár, ktorá kvôli tŕňovej korune krváca. Kráľ neodišiel a teraz ti poviem, že si mal pravdu, keď si to dookola vravel. Pripomenulo mi to jeden Claudelov verš: Vedz, moja sladká dcérka, úbohé dieťa, to sa ti len zdá, že odišiel.
Do úst som si položila posledný kúsok vianočného darčeka. Posledný kúsok horkej čokolády, najlepšej o akej viem. Knihu mám vedľa seba. Knihy sú teraz priateľmi ako nikdy predtým. Túžby ožívajú viac a môžu, môžu, sú medzi nami troma a nikomu ich nepoviem. Nech zatiaľ dozrievajú takto, bez poškvrny.
Život ten je dobrý a svoju rodinu by som nevymenila za inú, lebo milovať sa dá iba so všetkým. So všetkým a najviac, alebo potom to už nie je láska.
A pieseň v mojom okolí je taká: Holy is He... daj nám zdravie srdca.
