Zaštopkať ma a nemrhať mojou krvou, radšej ju darovať.
Myslím na rodinu, v ktorej budem ja mama a ty otec, na deti, pred ktorými nebudem chcieť plakať, aby si deti nemysleli, že hyniem. Niekedy keď plačem zdá sa, že už umieram. Potom spím. Áno v poslednej dobe myslím na naše deti a na to, aké budú, myslím na to ako byť dobrou mamou a myslím, že sa to dá len keď ma budeš milovať a nie, iba to mi stačiť nebude, budeš mi to musieť stále preukazovať. Dokazovať, čo je mne ťažké dokázať. Ale tak, aby som sa nepresýtila, lebo potom zdrhnem, že jej je tak veľa. Nezvládnem jej príval. Som neskromnica na lásku. Som neskromná neskromnica.
Odpusť mi.
Včera som videla jedno bábätko a bolo ako malá skrútená guľôčka, kvôli svojím chrupkám a nie kostiam. Bolo krásne, čisté a nepopísané, bolo presne také akým by som chcela byť ja duchovne. Ja poškrtaná, počmáraná, pokrčená. A možno je to inak, len to necítim. Možno je to bohatstvo, ktoré treba odovzdať ako skúsenosť pre poučenie. Skúsenosť ženy, ktorá verí, že raz to bude darom zocelenia.
Sú sviatky radosti, ale babka plakala. Stále toľko sĺz u mojich najbližších. Neskôr som už sedela v aute a opakovala si, že život nie je rozprávka a nič sa nemusí skončiť rozprávkovo šťastne, povedala som si, áno je to tak. Láska nie je iba očividná.
Vtedy, niečo po pol noci si povedal, že som jednou z komôr Tvojho srdca a že sa mám pozrieť na kríž, kde si zomrel. Predstavovala som si, ktorým údom Tvojho tela asi tak môžem byť a ako prvé mi prišlo na um toto: srdcová komora. Predstavovala som si to, keď som sa chcela vymaniť z davu a byť s Tebou sama.
Také prehovory k individualite ma potešujú.
Stromček nám doma svieti ako lampa a ja vyzerám podobne, ako som ti hovorila ešte pred takmer týždňom, že si prajem vyzerať: zabalená v deke, ležiaca na bielom vankúši s drobnými kvetmi, modrej farby. Priala som si piť veľa všelijakých čajov a mám to. Tento rok som pri Popoluške plakala, ale nie z dojatia od krásy Popolušky, nie. Nie z toho ako prišla na ples a všetci z nej nespúšťali zrak. Už nie z dojatia a popola jej kríža. Povedala som si: Popoluška bude mať koniec šťastný aj keď o tom ešte netuší. Plakala som z toho, že macocha s Dorou tak veľmi niečo chceli až sa stali zlými. Zlými ženami, namosúrenými.
Plakala som, lebo ma bolelo, že som k nim cítila blízkosť. Taký strach z toho, že ma vlastné túžby spravia zlou. Že ma zraní to o čo som najviac stála. Kde nabrali toľkú guráž a odvahu. Akoby som nepoznala svoje medze a neplatili na mňa zábrany, že toto pre mňa možné nebude. Že sa mám zmieriť s touto nádielkou, s týmito darmi, s tou formou seba samej do akej som bola vliata. A celé toto nezmierenie je odo mňa dedinské. Toľko mojich útekov a výčinov bolo už detinských. Po nich si prajem za všetkým zabuchnúť dvere a odísť. Stratiť sa a nič nechcieť. Byť spokojná. A nech mi ten svet už nič neukazuje, lebo aj keď sa vymaním z nepokoja, hneď padnem do recidívy. Nech ma svet netrápi. Nech nezaťažuje moju myseľ rozprávkami, veď je niečo krajšie, kde hriešnikov nezavrhuješ ako to robia v nich. Tvoje, kde hriešnikov miluješ, lebo kvôli nim si prišiel.
