ale v ten deň to bolo iné. Celkom prirodzene rýchle. Bola som nevesta podľa svojho presvedčenia. Mamka sa smiala, že som hotová tak skoro, sama som sa učesala, sama primaľovala, skočila do šiat a zakričala na rodičov a brata: poďte sa na mňa pozrieť, som už hotová, mami, pomôž mi len so závojom.
A keď mi ho mamka dala. Až vtedy sme všetci vedeli, že teraz som nevesta, že mi k tomu dojmu nepomohlo nič iné ani biele šaty, ani biely kvet v uchu a ďalší na zápästí. Iba závoj, iba jeho čaro.
Iba biely závoj,
ktorého sa mi po polnoci tak ťažko vzdávalo, na ktorý som si aj sama poprišívala miniatúrne kvietky z galantérie, ktorého látka v ten deň i deň po tom obkolesovala moju dušu ako stuha, alebo ako záštita (podľa potreby) a v predstavách ju už naveky obkolesovať bude.
Žena so závojom. Až mi je do plaču, lebo sama neviem, čo to znamená. Či krásu, či strach, či krehkosť, či túžbu zmäknúť. Asi všetko dokopy.
Dali sme si návrh:
poďme sa prejsť, len poďme, veď všetko je tak blízko, dva intráky a park, stanica a centrum, všetko pekne na kôpke ako moja láska k tebe-tvoja láska ku mne. A tak som ti povedala ešte raz: musím napísať, lebo svadba, manželstvo a toto mesto, to sme my.
V ten deň som mala ešte čosi pred sebou.
Cítim túžbu ako číru šťavu vytlačenú z hrude, vieš prečo, vieš koľko rozmerov majú moje túžby. Cítim túžbu po živote, kedy sa treba rozhodnúť a možno iba pozrieť na svet, povedať mu niečo o sebe, vypočuť tiež ako hovorí o sebe a nečakať, že vyjdem až vtedy keď sa s tým dnu popasujem. Keď to najprv ovládnem, keď si ovládnem šialenstvo v hlave, neznesiteľnosť, bežiace kone, dupotajúce, keď sa ich bojím, ale neutečiem pred ich besnením, lebo sú z niečoho vyplašené, z niečoho, o čom dobre viem, lebo som občas sama tým preľaknutým koňom. Sama presne neviem prečo. Len si myslím, že to presne ani vedieť nepotrebujem. To, čo potrebujem je vedieť s tým žiť, vedieť to pochopiť a to sa mi nezdá už tak nedosiahnuteľné. A preto sú tie kone vlastne aj mojimi priateľmi. Majú pri tom všetkom totiž múdre oči, krásnu srsť, vznešene stoja a vedia, že aj cez to všetko, čo cítim má nemôžu zašliapnuť, lebo je to základný pud sebazáchovy. Tie kone sú predsa moje myšlienky.
A ja bojujem a ďakujem za svoj život, lebo môj malý svet okolo mňa ma potrebuje, tak ako ja jeho.
Páči sa mi starať sa jeden o druhého, keď to tak ľudia robia, vtedy si predstavujem ako sa Boh teší, aký musí byť natešený zo svojich detí. Páči sa mi, že si bol v pondelok so mnou, vzal si si voľno, aby som tam nebola sama, aby si sa modlil za všetko, čo príde.
A keď som ostala na 60 minút, nevyhnutne sama, prišiel dážď a nastala tá chvíľa,
prišlo mi trochu zle,
cestou domov si hladil moju ruku.
