Miluješ ma láskou, ktorá priam vyniká trpezlivosťou a dôverou vo mňa.
Cez to všetko vo mne trpké ma ty miluješ a mnohokrát si povedal, že si vedel, že budeš, už pred tými rokmi, že ti nevadí, že môj vývin je tak pomaly, že ti stačí môj potenciál byť raz červenou a zrelou. Tebe to stačí, nie preto, aby som ostala neohrabaná, ale preto, že zatiaľ neviem spraviť so sebou nič viac. Nerobíš nič za mňa, iba spolu so mnou. Nerobíš nič, preto aby to jablko sčervenalo neprirodzene. Nikdy by si ma nedal do skleníka a aj pre toto ťa milujem. Sme dvaja na všetko. Ty v mojom a ja v tvojom. Sme traja, lebo Boh nás vymyslel. Lebo vymyslel, aby muž ľúbil ženu a pripomínal jej Samého Seba. Teraz si ťa vo svojej mysli nazývam záhradníkom, chlapcom, mužom, milým svojim a veľmi sa kombinujú túžby mojej minulosti. Túžby byť tam kde si ty.
Raz pred spaním som si pripomínala, snívanie: kiežby tu už bol, bolo by mi ľahšie. A sen sa splnil. Dnes som na teba myslela a hovorila si, že nikto by ma nemohol mať tak rád, nikto okrem teba by už v tej skúške nemohol tak obstáť ako ty. Jediný.
Na stôl si mi položil čaj, zemiaky sa nám už pečú, oslavujeme lásku, jej narodenie a sme šťastní. Som šťastná šťastím spoločného sveta, ktoré pre mňa znamená tak veľa, že až.
My, pre mňa znamenáme veľa.
Svet mňa a teba, cez ktorý sa raz rozviniem, dozrejem, sčervenám, lebo ty veríš, že to dokážem a ja to potrebujem počúvať.
Je to ako puzzle, ten pricníp komplementarity v nás.
