Usúdila som, že ísť je teraz asi dôležitejšie než lamentovať. Než sa báť. Včera to bolo horšie, včera som nedokázala takmer ani stáť.
Ako keď sú moje myšlienky iné ako skutočnosť, alebo skutočnosť iná ako myšlienky, vtedy si môžem povedať, že moja duša horí, že jej teplota je zvýšená, áno, mohla by som tak povedať, duša ktorá možno nič výnimočné nepostráda, nie je výnimočné vnímavá, ani nemá obzvlášť bohatý vnútorný život, je len bledá, taký bledý typ, náchylná a krehká, hocičo na nej zanechá stopy, bodky ako má od slnka moja tvár, citlivá ako moje ramená alebo nohy keď majú nosiť telo a pritom nie sú paličkami bez tuku, či svalu.
Utvrdzujem sa čoraz viac, že rozdiely v sebe ešte nenesú vyriešenie hádanky
a pritom ma akosi čoraz viac zaujíma človek. Tá bytosť ako dielo Boha, aj ja, Duch Boží ako vôňa, čo tu ostala, keď sme Ho už kvôli hriechu nemohli vidieť.
Duch Boží ako vôňa a ako sa mi len páčilo keď mi Ho takto vysvetlili.
Vieš možno som smutná iba kvôli tomu, že málo seba žijem. No teraz sa teším ako dušu vystavím svetlu, posvietia mi a možno, možno sa budú robiť poriadky.
Rozoberali sme zatiaľ myšlienku o perle vo mne, a že som odvážna, hoci si to o sebe nemyslím. Si za to, aby sa mojej duši dalo toto svetlo. Svetlo objasnenia, nič viac a toľko veľa. Moja prirodzenosť je priveľká pestrosť, to preto,
to preto som zmesou všeličoho. Dobrého a zlého.
