Ale cez deň to prejde. Stratí sa, alebo vytieňuje dostratena, uhlíkovou metódou. Ešte stále mám doma uhlíky, ktoré som si na základnej povinne kupovala na hodinu výtvarnej. A nikdy som nevedela tieňovať, vlastne ja som nikdy nič poriadne nevedela, v ničom nevynikala, a preto často trpela.
Ako keď jedno dieťa v škôlke povie: Janka, však sme všetky pekné a mne sa zdá akoby sa bála, že jej niečo z nej môže uniknúť, že si na nej niekto niečo nevšimne a ostane zabudnutá, nepovšimnutá. Ako veľmi mi tým pripomenula niečo z človeka, niečo zo mňa.
Pomyslím si, moje malé dievčatko, v živote sa s tým budeš musieť zmieriť, budú lepší a horší, bude to kolísať, ale na tom nesmie záležať, nie na to ťa stvoril Boh. Nie na to, čo si myslia ľudia, ale čo On. Hovorím to pre nás obe, dievčatko.
V električke počujem deti. Deti tie v sebe nesú prijatie, keď ich človek miluje správne. Keby som ich v živote teraz nemala tak veľa, vezená cestou na privát by som sa otáčala, išla by som si oči vyočiť nad ich krásnou pleťou, vôňou ich tiel, ich myšlienky by som chcela zapísať a farbu hlasu zvečniť na papier. Keby sa dalo. Viem, že by som si hovorila, aké šťastie majú tí, čo ich majú poblízku. Ale neotáčam sa, lebo si už viem toho veľa predstaviť. Asi tak pred mesiacom jeden autista v buse: váľal sa po zemi, zaliezal pod sedadla, mamina upozorňovala ľudí na jeho poruchu, jej láska k dieťaťu, keď vypovedala intimitu, len aby zachránila jeho dôstojnosť, chlapček kričal: mama nechaj ma, mama si zlá a zavolám na teba policajtov. Tá mama plná lásky. Plná lásky s utrápenou tvárou. Odvtedy na ňu hocikedy myslím. A myslím hocikedy aj na to, že už viem, že dieťa neznamená vždy iba radosť. Znamená predovšetkým zmysel. Zmysel, ktorý chcem.
Zmysel, ktorý chcem dať vlastnému životu, lebo nie na tom ma záležať: nie na tom, ako sa vidím aj sama ja.
