V tej chvíli si pripadám ako namaľovaná v obraze, postavená do takej pózy a bodka, až keď obraz ožije, až potom bude sloboda, konečne sa pohnem, utečiem od stromu, preč z jeho tieňa, nech ma slnko spáli, ale nech som šťastná, mám toho akurát tak dosť, dosť tej ochrany, sterility v konzerve, veď aj smrť by už bola lepšia ako toto všetko. Myslím na svoje deti, na to, že sa chcem starať viac o ich dušu ako o telo, chodiť s nimi, nosiť im kvety, učiť ich ako sa volajú, a že sú krásne ako my, chcem aby moje deti vedeli, že sú krásne a že sa narodili kvôli veľkej láske.
Chce sa mi plakať, no potom...
rozmýšľam nad jednými šatami z kvetovanej látky, nad tým ako sa vo mne pri ich zbadaní spustila reakcia nadšenia, dotkla som sa z čoho sú, či by boli telu príjemné a spýtala sa samej seba, čo si o nich myslím.
Myslím si o nich, že nie sú vhodné k obleku muža, ale k jeho ľanovým nohaviciam áno, že do rúk dievčaťa by sa hodili tri biele frézie, s niekoľkými malými púčikmi, bosé nohy v sandáloch, asi tak päť hodín večer, chrám, do ktorého si spolu sadnú a krása, ktorú v sebe vidia sa odovzdá, ale podstatné je, že ak sa budú lúčiť, vyzerajú na objatie, nie rozvášnený pohľad, lebo je pre mňa dôležité objímať bez vášne a aj tak vedieť, že si viac než kamarát.
Vtedy som bola bez teba a keď som po všetkých školských povinnostiach dopila svoju mandľovú čokoládu, povedala som si, že ti zavolám, spýtala som sa, kedy prídeš domov, potom sa smiala, že vlastne nie domov, veď ten ešte nemáme a ja ťa nemám kde čakať, bývame od seba vzdialení pätnásť minút cesty po vlastných, ale keby som mala tak ti pripravím večeru, lebo som kúpila párky a zeleninu.
Vnútro mám pokojné a ty vieš, čo pre mňa znamená neprežívať úzkosť, lebo vtedy som najveselšia na svete a ty to máš tak rád, smejem sa a možno ani nevieš, ale hrám sa na malú, aby si ma chránil, to všetko vo mne chránil, chcela by som sa ti ukázať, že aj dnes som taká, že to vďaka Bohu, keď mu dôverujem a krútiť sa popri tebe v tých roznežnených šatách.
