Povedala som im, že strom dýcha listami. Povedala som to aj sebe, lebo pri nich často cítim, že sa nemôžem povyšovať, pri deťoch ma človek k svojej duši bližšie. Nový list to je nový začiatok. Veľa začiatkov a každoročná nádej. Príroda tam mi hovorila, že Boh je naozaj ten, ktorý dáva nádej, že sa mám pozrieť, že to už lepšie ani na žiadnom príklade nemôžem uvidieť. Aj ja som dieťa, ktorému to treba takto vysvetliť. Ktorému o živote treba hovoriť v mnohých príkladoch. Ozrejmiť zmysel. Posvietiť naň mesiacom i slnkom.
..veď iba ten kto bude ako dieťa vojde do Božieho kráľovstva, povedal Syn človeka.
S deťmi máme dohodu, že sa vzájomne o seba staráme, ja o nich a oni o mňa. Janka, musíš sa napiť aj ty, nie iba my a takéto chvíle sú pre mňa vzácne.
Deti, okolo ktorých sa točí moja prítomná práca sú malé. Sú to mláďatá. Mláďatá hodiace sa k jari. A dnes som myslela na to, že keď skončí tento rok nebude to o opustení, ale o tichom stratení sa. Láska k nim je o naslúchaní, o tom, že viem, že sú čistotou, že za veľa veci samé nemôžu. Oni len chcú. Ešte veľmi chcú, aby im dospelý vzal tváričku do dlaní, ich srdce do dlaní, ochránil a sprevádzal, ale nezatlačil príliš. Nie tak, aby sa zastavila krv, aby prestal prúdiť život slobody. Veď ani ja nemám rada keď na mňa tlačia, mám rada presne toto: mám rada ochranu a bezpečie, aby som sama mohla byť ochranou a bezpečím.
Páčia sa im zvieratá, príroda, rastliny, kvety. Trhajú mi kvety a ja ich niekedy ani neviem kam dať. Ty si ako levanduľa, ako púpava a voňajú ma, ty pekne voniaš, veľmi ťa mám rada, držia ma za ruky a často ich, ani sama neviem prečo, majú vôľu pobozkať.
Veľakrát keď je mi tam ťažko vyznávajú mi svoju žiacku lásku k učiteľke. Koľko lásky som už od niektorých pocítila. Asi toľko koľko sklamania som si dole schodmi do svojej triedy niesla, keď mi bolo povedané, že som neurobila niečo, čo bolo treba, povedala niečo, čo nebolo treba.
Ale vtedy v tom lese, tesne po plači z nedostatočnosti,
v piatok ešte kvitla magnólia a v sobotu podvečer už na nej bolo iba zopár jej kvetov. Povedala som, že som rada, že som si k nim tohto roku stihla prisadnúť, privoňať ich a skonštatovať, že sú krásne, no nie sú mojim obľúbeným kvetom.
Je veľa krásy, ktorá nie je mojim obľúbeným kvetom. Dokonca aj takej, ku ktorej vzhliadam s obdivom, no cítim pri nej bolesť, nie pokoj.
Mojim obľúbeným je napríklad nevestin závoj, bruško tehotnej ženy, to keď viem, že ja som ja, to keď prijímam život a chcem ho dobre žiť. Byť ako strom. Prinášať plody, mať listy a kvety, prinášať úľavu pod svojou korunou a potrebovať objatie a dážď, aby som nezvädla.
Zakvitnúť vždy keď bude treba, keď už bude zima dlhá a prvý Boží jarný lúč ma prebudí.
Prebudí a potom do mňa vloží nádej. Zas a znova. Bez toho, aby ostal zo mňa sklamaný.
