No a ja si do novej kabelky s kvetom budem už môcť dať fľašu čistej vody, nie ju nosiť v ruke, a aj čerešňový zošit, peňaženku, nádobku s obedom a prichádzať za deťmi, no odchádzať bez nich, lebo ešte žiadne nepochádza z našich tiel. A možno, keď mi bude treba, budem myslieť na slová milých ľudí, ktorí nezávisle od seba povedali: neboj sa, to príde a mnoho, mnoho iného okolo toho. A hľadeli na mňa tak ako to mám rada, nie tak ako nemám, nie tak, že ma pohľad bolí a bojím sa ich a bojím sa aj seba, lebo viem, že nie som lepšia, že nie som iná, že som iba človek, ktorý tiež môže ublížiť a zraniť. Hocičím.
Lenže Boh tu na zemi vravel o odpúšťaní a trvá na tom dodnes. Stojím sama pred sebou, v tento prvý deň tohtoročnej jari a pýtam sa či mi stačí ako som na tom so svojim zmilúvaním ja.
Teraz o niečom inom:
Ale veď ja sa vlastne teraz nebojím, toho, že (nepoviem čoho) len:
neviem či som smutná alebo nie a neviem či som radostná, neviem či niečo kvitne alebo či sa onedlho zaplaví priestor krvou, lebo sa odtrhne živina, ktorá potichu odtečie, no aj jedno aj druhé ma spraví skrytou do svojho tajomstva, do tajomstva medzi nami a mnou a Bohom.
A možno budem musieť vytiahnuť spomienku, kedy mi ktosi dodal silu a povzbudenie a možno sa mi stane sama chvíľa prázdnoty povzbudením, ktoré vzbĺkne práve tam, kde ho najmenej čakám.
Nebojím sa.
Dnes v „tajomnej škole-škôlke":
malé chlapčiatko neprišlo, tak som mu chystala výtvarnú. Milá a zároveň veľmi prísna pani riaditeľka mi okolo poludnia vysvetľovala, čo je to globálne čítanie a aké ma postupnosti, čo mám robiť, aby sa Kristiánko pomaly naučil takto čítať, a že najprv je potrebné začať s tým, čo má najradšej, teda s rybami a podmorským svetom. Treba vždy podmieňovať a naučené posilniť odmenou, treba byť vnímavý a to je na tom najťažšie. Skladanie puzzle nie je nič iné ako celok z častí, no aj pri tomto to nie je s deťmi z iného sveta len tak prosté, len tak jednoduché. A stále mi prizvukuje, že pri týchto deťoch netreba veľa rozprávať, a tak si to napokon píšem na papier, podčiarkujem a dopĺňam výkričníkom, lebo aj keď si myslím, že som dostatočne ticho, stále je slov príliš. Príliš veľa do ich dní.
Potom papier s výkričníkom položím do modrého šuflíčka, ktorý mi prischol, ako môj, s nálepkou Janka Š., vyzujem si papučky, na ktorých kvety si musím v pondelok nalepiť niečo, čo odlíši moju ľavú nohu od pravej, keď sa budeme učiť prekladať nožičky po schodíkoch a všade kde pôjdeme budem tichá a príkladná,
lebo miesto kam chodievam nepotrebuje veľa slov.
A mnohému, mnohému ma učí.
A s malými Kristiánkom sa postupne stávame dobrým tímom, párom. Ja a on. Na určitú dobu, vždy spolu.
