a ešte aj to, čo by bolo dobre, len preto, že tak málo jej stačí a tak veľa nestačí. Vytrhať pliagu a mať čistú záhradu, čisté šaty, ale keby trhala neostalo by jej viac ako ošklbané vlasy, ošklbané srdce, lebo človek vie byť omnoho viac krutý ako ten, ktorý by mohol všetko zmiasť zo stola, lebo je Láska, ale neurobí to, lebo je Láska.
Stretla som sa s hlbinou svojho ja, vtedy keď okno električky vytvorilo zrkadlo a ja som sa doň chvíľu pozerala a tej, čo v ňom bola som sa chvíľu pýtala.
Ja skutočná: Odkiaľ toľko prázdna? Povedz prečo sa cítiš prázdna?
Môj odraz: Zdám sa ti prázdna?
Ja skutočná: Nezdáš.
Môj odraz: A prečo sa pýtaš?
Ja skutočná: Lebo o tom viem.
Môj odraz: Nie, ja nie som prázdna. Môj pocit prázdna je tu preto, že som taká plná, až sa cítim prázdna, plnosť, po ktorej túžime ešte nemôžeme mať. Ale aká sladká túžba to je, hoci bolí. Nebojím sa, že ma bolí.
Ja skutočná: Áno vo svojej obľúbenej knihe Výklad Piesne Piesní som čítala, ako jej šepkal, že keď sa jej skrýva, nie je to preto, žeby na ňu zabúdal, nechcel ju, nevidel, nemiloval, ale preto, aby ona po ňom ešte viac túžila. Bolo to o nej, záležalo mu na tom, aby sa ona naučila milovať tak ako má. Všetko, čo prináša život, aby bola silná aj keď ho nevidí, možno, aby vedela, že nevidieť ľudskými očami ešte neznamená, že ju opustil, že nie je, aby mu neprestala veriť, aby neprestala veriť v neho a aj keď sú dni keď mlčí, musí sa naučiť žiť z toho, čo jej hovoril, keď ho počula a videla.
Je to o Bohu, je to o mne a vás. Ten príbeh starý toľko rokov.
Žijem plná aj prázdna, nevediac aká.
A to je zákon kruhu. Zákon kde sa začiatok a koniec nikdy nedajú jasne vymedziť. A tak vystupujem z električky nevymedzená a vietor mi fúka do chrbta, strká ma do zadku, nemusím ani chodiť, sám ma posúva, padajú vločky, cítim sa ako zhlúčik vločiek, chumáč snehu, ktorý vo vetre tancuje.
Tancuje, tancuje a je to príjemné,
žijem z vecí, ktoré povedal, keď ma navštívil a čakám, kým príde zas.
