Upratali sme bordel po dieťati. Roztrúsené zrnká z osušených čajových bylín, umelohmotný pohárik a varešku, zastrčenú medzi posteľou a skriňou. Ostal v nás pocit, o ktorom sme potom hovorili, že čo to s nami robí, keď nás pohladí, celkom vedome, lebo už pozná význam.
Bolelo ma brucho. Ale už nebolí. Bol v ňom zase balvan, kameň a žalúdok si nevedel poradiť, trávenie, ktoré ustalo, lebo duša, hovorí rečou tela♥, túži a tak hltá, aby to chytila, tak hltám a kopírujem svoju nehmotnosť: netrpezlivosť, bolesť, pocit zriedeného vzduchu a nedá sa preto žiť. A sama nepochopím prečo. Sama sa nepochopím. Je toto gesto sucha, ničoty, krajiny, v ktorej bombový atentát vyhubil ľudstvo? Lebo veď v duši človeka môže byť také miesto. Trinásta komnata, ktorej nerozumie sám.
Stojím tam pri tých dverách o ne opretá, lebo sú moje a neviem čo je v nich.
Smiem iba tušiť,
tak ako smiem tušiť Boha,
a v tom tušení sa cítiť stratená,
cítiť sa objavená,
myslieť na všeličo,
či je to kruté,
či je to jemné,
či som možno ako vločka (ty si mi povedal),
či som skala bezcitná
a mám sa o svoj večný život báť.
Chcela by som položiť mozog na oltár a obetovať myšlienky.
♥Hans Morschitzky, Sigrid Sator: Když duše mluví řečí těla
