Diakritik. Poviedkuje na Sieťovke. Zoznam autorových rubrík: Societa, Človek víťazný, Hors sujet, Z prašných ciest, Z kaviarne, Nezabudnuté, Súkromné
Dnes ráno som sa tak usmieval na žľaby a holuby po strechách, že som si ho nevšimol. Fešný obleček, vejúca kravata a moderný skladací bicykel. Zazvonil.Uskočil som.A ja že: „Pardón!"A on že: „Úd!" Tento článok nebude mať hlavu a dokonca ani pätu. Čiže sa mu bude dosť zle stáť a asi aj klobúk by mu blbo sedel. Tento článok bude naivný. Ale zato nadmieru liečivý.
Fumo, ergo sum. Vtipná narážka kreatívneho študenta, vpálená bielou farbou a strapatým štetcom na sivom múre stredoškolskej „fajčiarne". Vtedy, v tmavých priestoroch pod telocvičňou, bolo fajčenie ešte in.
Hlad je náš kamarát už od nepamäti, čo je celkom presný výraz, keďže všetci tí, čo by si to aj mohli pamätať, už pravdepodobne nežijú. No a keď Bobo hladný, nechať uvrešťané deti doma Bobe, vziať z kúta oštep a s kamošmi zájsť na posed na mamuty. No, mamuty už tiež pošli, ale či je zvyšok moc odlišný i dnes, nie je tak isté.
Niekedy už človek musí mať dosť všetkých tých jedovatých článkov, ktoré sa intersieťou šíria ako nepríjemná vyrážka. A namiesto toho, aby sme ju my ostatní zasypali púdrom, ešte do nej aj rýpeme plastovým kružidlom. Aj ja mám skúsenosť z banskobystrickej Rooseveltky.
Sedela na lavičke naproti mne a v prstoch žmolila plastový pohár po dopitej káve. Povedala mi, že už ma nechce. Nijak ma to neprekvapilo, však problémov bolo dosť. Sám som sa viackrát divil, ako to, že sme na tej lavičke nesedeli už dávnejšie. A povedala mi, že už má iného. Ani to ma zvlášť nevytrhlo z letargie posledných dní. Predsalen, stále je to pekná žena, rozumná, vtipná.
Volám sa Maťko a mám jeden rok a tri mesiace. Chodím s mamou na pieskovisko, kde sa stretnem aj s inými deťmi a ich mamami. Už viem, čo je žltá a čo je šúchačka a slnko a veľa vecí už viem, ale prečo tie naše maminy nevedia rozprávať, som zatiaľ nezistil.
Vysoký predstaviteľ Európskej únie pre spravodajstvo Alan Lambrusco pravdepodobne odhalil najväčší prešľap americkej vlády od čias Watergate. Reportérovi francúzskeho denníka La Conjuration pred pár dňami poskytol znepokojujúce informácie ohľadne vojny v Líbyi.
Ticho sedela a prstami rolovala obal od čokoládového bonbónu. Nudila sa. Na moje slová síce reagovala občasným „hm" a „jasné", ale v očiach sa jej premietali obrázky odinakiaľ. Hádam zo včera alebo len premýšľala nad tým, čo všetko musí dnes kúpiť. Nepoznáme sa, to preto. S človekom, u ktorého nepoznám len obal, ale zahryzol som už aj do jeho sladkého, či kyslého vnútra, to ide ľahko. Nemôžeš sa uťať. So ženou, ako je ona, však prirodzený rozhovor nezvládnem.
Začínam blogovať tuna a rád by som sa pretstavil. Akože aby ste ma poznali, lebo je fest dôležité, aby ste ma poznali, keď už budete čitať moje blogy. Lebo inak by ste nemuseli pochopiť, že o čom budem pýsať. Inak aj o láske, ale aj o inom. Budem ako hovoriť aj o inom.
Mám kamarátku, ktorá je vtipná. Je bystrá a pohotová, niekedy trošku ostrá a celý svet vie, že sa pramálo stará o to, čo si o nej myslia tí druhí. Je plytká, teda to aspoň o sebe tvrdí a často ospevuje veci, ktoré intelektuáli nenávidia. Ja však viem, že v súkromí je to citlivé dievča, vo vzťahoch neisté a tá ľadová kráľovná, za ktorú ju všetci majú a ktorej masku si prisvojila, je len jej pracovná uniforma.
A hlavne kľúče! Nezabudni na kľúče!Sadol som si na širokú sedačku, chrbtom k stene. Vždy tak sedávam, pretože rád vidím, čo sa v miestnosti deje. Najskôr som jej však symbolicky poodsunul stoličku, i keď tento zvyk nechápem ani ja, keďže to nikdy nemôžeš urobiť správne.
Zasmiala sa, trošku nahlas, ale vzápätí si strohým pohybom upravila účes a narovnala šaty. Zmätený pohľad, ktorým v miestnosti hľadala niečo, o čo by sa mohla oprieť, jej neistotu len zviditeľnil. Potom sa na chvíľu zdalo, že sa rozplače no namiesto toho si poposadla a pokračovala v diskusii.„Tragédia", povedala žena, ktorá sedela naproti mne. Vrátil som sa pohľadom k nej a nervózne si zamiešal nedopitú kávu. Chodíme sem spolu už nejaký čas, ale nikdy som sa celkom nezbavil pocitu, že je niečím zvláštna. Aj teraz. Štvrťhodiny rozpráva o svojom vzťahu so spolubývajúcou, napriek tomu nekompromisne zhodnotí situáciu páru, sediaceho za jej chrbtom. Bez toho, aby sa za celý ten čas aspoň raz obrátila. „Tragédia, ktorá vlastne nie je smutná." Nič viac už nedodala, no ja som napriek tomu vedel, čo myslí. Vždy som to nejako vedel, i keď som nikdy neprišiel na to, ako to funguje.
