
POCTA TRANSTRÖMEROVI
7. decembra o 17.00 hod. v Hudobnom salóne Zichyho paláca na Ventúrskej ul. v Bratislave
Toto podujatie usporiada Občianske združenie Svetový kongres básnikov v spolupráci s Miestnym úradom mestskej časti Bratislava-Staré mesto a s Veľvyslanectvom Švédskeho kráľovstva na Slovensku. Básnik a Tranströmerov prekladateľ a osobný priateľ Milan Richter priblíži prítomným "nobelovský týždeň" v Štokholme a najmä tvorbu švédskeho laureáta i Tranströmera ako človeka a priateľa Bratislavy. Veď tento 80-ročný najväčší básnik Škandinávie a v súčasnosti vari aj celého sveta bol v Bratislave a na Slovensku tri razy. Po prvý raz pozvaný ako hosť 18. svetového kongresu básnikov v lete 1998, keď mu v Bratislave odovzdali Cenu Jána Smreka.
Tranströmerove básne zaznejú v prednese Štefana Bučka, člena Činohry SND. Hudobný skladateľ prof. Juraj Hatrík predstaví svoje dve skladby pre ľavú ruku, ktoré venoval švédskemu básnikovi. A klavirista a vysokoškolský pedagóg František Pergler zahrá 2. časť skladby Bolo-nebolo na motívy Tranströmerovej básne Madrigal.
O radosť z toho, že laureátom najprestížnejšej ceny sveta sa stal návštevník a priateľ Bratislavy, sa s nami podelí starostka Bratislavy-Staré mesto pani Tatiana Rosová. Prítomným sa prihovorí aj predstaviteľ Švédskeho kráľovstva: chargé d´affaires a.i. Švédska na Slovensku pán Fredrik Löjdquist.
Príďte a dozviete sa viac o Alfredovi Nobelovi, Nobelových cenách a o Tomasovi Tranströmerovi, ktorého súborné básnické dielo vyšlo vo vydavateľstve MilaniuM (www.milanium.sk).
Sám budem mať to šťastie, že sa na pozvanie Tranströmerovcov zúčastním 9. decembra v Štokholme obeda s Tomasovými priateľmi, hosťami z viacerých kútov sveta (poriada vydavateľstvo Bonnier) a že 10. decembra popoludní v Koncertnom dome na Sennom námestí (Hötorget) budem pri tom, keď švédsky kráľ odovzdá Tomasovi Tranströmerovi medailu s profilom dobrodinca a ručne vyhotovený diplom Nobelovej ceny. Tomas na toto ocenenie čakal 20 rokov - presne toľko rokov, koľko vlani uplynulo od mozgovej porážky, ktorá sčasti ochromila jeho telo a vzala mu dar reči.
____________________________________________________________________________
O Tomasovi a jeho hendikepe, ale aj o schodoch bratislavského Primaciálneho paláca (Tomas po nich schádzal po jednom z podujatí Svetového kongresu básnikov v Zrkadlovej sieni) hovorí najvýstižnejšie báseň môjho kolegu a rovesníka z Berlína Richarda Pietrassa. Rád sa s vami o ňu tu a teraz podelím.
Richard PIETRASS
Bratislavské schody
Tomasovi Tranströmerovi
1
Že chodenie je padanie,
ktorému treba brániť v páde,
pripomenuli mi ako nikdy
schody Primaciálneho paláca,
po ktorých si schádzal
na svojich nerovných nohách,
skôr klesal a podchvíľou sa rútil,
no vzpriamene ako homonid,
čo zubami-nechtami obraňuje
evolúciu, vo vrecku ukrývajúc
talizman, prvý otesaný
kameň. Klesal si, rútil si sa,
až som mal pocit, že ťa musím
zachytiť, ako požiarnik,
čo čaká na zúfalca s rozprestretou
plachtou. Ty si však zaťal zuby,
ovládol trasúce sa kolená a padal,
kontrolovane, vzpriamene zo schodu
na schod, opretý o tenkú palicu
a Monikinu vzpriamujúcu blízkosť. Zišiel si
dolu tak, ako si predtým vyšiel,
vzdorovitý homo sapiens, čo ne-
možné rozkladá na najmenšie kroky,
tak ako inžinier pri bežiacom páse
dokopy dáva auto, zázrak poskladaný
z tisícov úkonov, či ten ešte väčší,
mesačný modul s ľudskou posádkou.
2
Raz som ťa videl, u vás vo Västeråse,
ako si klesal, rútil sa ku klavíru –
zachytila ťa stolička.
Udrel si na klávesy a hneď prvým
tónom si vošiel do ríše hudby,
ktorou si kráčal akoby po rukách,
po svojej zdravej ľavej ruke. Vonku
sa leskol na slnku čerstvo napadnutý
sneh, jemnučký ako prach.
A z tónov a vločiek ti narástli
nádherné krídla, čo ťa unášali
do sfér mne navždy nedostupných.
Preložil Milan Richter