M. Rúfus ďakuje za knižné vydanie v čínštine prekladateľovi M. Youngovi a vydavateľovi Yu Hsimu.
Foto 3x + nižšie: P. Procházka
To pracovno-slávnostné popoludnie sprvu bez a potom s jubilantom (ktorý pre dlhodobé zdravotné problémy prišiel iba na necelé dve hodiny) bolo jedinečné a výnimočné aj preto, lebo vydavatelia z Taipei a z Martina na ňom predstavili dve čerstvé knižné vydania: výber Rúfusových básní v preklade do čínštiny (To je pravda) a slovensko-anglický výber Niesť bremeno a spievať. Autorom anglických verzií bol J. Minihane, írsky básnik a vynikajúci prekladateľ básní L. Novomeského, kým čínsku podobu Rúfusovým veršom dal čínsko-taiwanský básnik a prezident Svetovej akadémie umenia a kultúry M. Young, ktorý však prekladal cez tretí jazyk, a to angličtinu (na základe knižného vydania A to je pravda, ktoré vyšlo r. 2005 v USA v preklade E. Osersa a J. Sutherlanda-Smitha).
Seminár sme zorganizovali v rámci 8. ročníka Festivalu Jána Smreka a ja som sa osobitne tešil, že z Taiwanu pricestoval jubilantov vydavateľ a z Madridu, Berlína, Štokholmu a Prahy jeho prekladatelia. Najviac som sa však tešil tomu, že M. Rúfus sa mohol, čo i len na chvíľu, stretnúť so svojimi rovesníkmi a priateľmi J. Bžochom, V. Petríkom a mladšími kolegami. Mnoho divákov ho zrejme videlo naživo vôbec prvý raz...
Španielsky slovakista a prekladateľ A. Hermida číta svoj referát o poézii M. Rúfusa.
O deň nato, 11. decembra 2008, sa Milan Rúfus vybral do centra Bratislavy znova: V divadle Astorka mu taiwanský básnik, vydavateľ a buddhistický mysliteľ Yu Hsi odovzdal za prítomnosti a asistencie prvého slovenského prezidenta M. Kováča a podpredsedu vlády SR D. Čaplovica Cenu Crane Summit za poéziu 2008. (Viac o tejto slávnosti, ako aj o seminári sa dočítate v mojom článku Milan Rúfus konečne laureátom medzinárodnej ceny na tomto mojom blogu.)
S odstupom jedného roka a po tom všetkom nekompetentnom aj jedovitom aj iným bôžikom sa zaliečajúcom, čo som si prečítal a vypočul (aj neoficiálne, napr. pri káve či pive), sa mi zdá, a je to viac než zdanie, že Milanovi Rúfusovi jeho úspechy, jeho slávu, ba možno aj nejaké tie peniaze navyše mnohí slovenskí intelektuáli aj psedointelektuáli (tých sa motá okolo televíznych kamier a v redakciách u nás tuším najviac) jednoducho závideli, závidia, a preto spochybňujú jeho morálne či umelecké kvality. Je to prízemné a pripomína mi to situáciu vo Švédsku, keď Harry Martinson dostal Nobelovu cenu za literatúru (1974) a keď sa zrazu naňho v médiách oborili jeho kolegovia s tým, že si tú cenu vôbec nezaslúžil. (Martinsona to natoľko trápilo, že o dva roky spáchal samovraždu.) Vo švédskom prípade však básnik ešte žil a mohol prípadne oponovať či aspoň sa ozvať. V prípade M. Rúfusa to už nešlo, lebo náš básnik do mesiaca a do dňa po veľkolepom seminári a prevzatí vysoko dotovanej zahraničnej ceny dodýchal.
Závideli mu, že dostal prakticky všetky štátne vyznamenania? Že bol asi 15x nominovaný na Nobelovu cenu? (Mimochodom, nepodal niektorý z nich tú nomináciu?) Že mu vo vydavateľstve MilaniuM vychádza od r. 2002 súborné dielo?
S manželkou Magdou r. 2007. Hore s dcérou Zuzankou, ku ktorej obrázkom Rúfus napísal Pamätníček.
Toto zamyslenie v deň výročia Rúfusovej smrti malo byť oveľa jednoduchšie a už vôbec nie žlčovité. Prepáčte. Viem, že to tak celkom nie je a že mnohí intelektuáli a najmä literáti si aj naďalej Rúfusovo dielo ctia a jeho morálnu osobnosť vedia aj verbálne oceniť. Len mám tak trocha obavy, aby tohto básnika nepostretol podobný osud ako jeho starších kolegov Smreka, Novomeského, Horova či Kostru, o ktorých sa v našich médiách (ak vôbec) čo-to povie iba pri nejakom okrúhlom výročí. (Smrek je výnimka, lebo som jeho meno dal do názvu festivalu, ktorý každoročne aspoň na týždeň trocha rozvíri močaristo pokojné hladiny slovenských mediálnych vôd.) Hoci sa Rúfusove Modlitbičky vydávajú v obrovskom náklade v reedíciách a poznajú ich aj malé deti, v skutočnosti existuje na Slovensku len približne 600 čitateľov, ktorí chcú vlastniť básnikovo súborné dielo. Koľko je medzi nimi takých, čo si postavia 16 zväzkov pekne do vitríny a budú sa chváliť, akí sú "in" či nebodaj vzdelaní? (Tým odkazujem, že zatiaľ vyšlo iba 8 zväzkov a ďalšia polovica, t.j. ďalších 8 zväzkov vyjde najskôr o 8 rokov - buďte trpezliví a vedzte, že sa dá dobre pochváliť aj 8 knižkami v jednom rade.)
Ako člen Európskej akadémie poézie sa dva razy do roka stretávam v Luxembursku či inde v Európe s viacerými veľkými básnikmi európskych krajín. Väčšinou sú to Rúfusovi rovesníci (E. Sanguineti, V. Urošević, V. Taufer, Ph. Jones, A. Koltzová), ktorí patria k básnickej elite nášho kontinentu, či trocha mladší autori, ktorí majú dobrú zahraničnú reputáciu a chuť ešte toho veľa pre poéziu urobiť. Zavše, keď sa zahľadím do múdrych tvárí starých mužov, ktorých poslúcha na čítačkách vyslovený verš na slovo, vravím si: "Sem, medzi vás, by patril Milan Rúfus." Mnohí z nich jeho meno, pravdaže, poznajú, traja-štyria sa s ním stretli, keď boli všetci mladší... Podobne ako Tomas Tranströmer, s ktorým sa však M. Rúfus stihol za posledné roky spriateliť...
M. Rúfus so švédskym básnikom T. Tranströmerom v Bratislave r. 2004 či 2005.
Básnik, ktorý pred 1 rokom zomrel, sa v zmysle vlastných veršov sťahuje do spomienok a do toho, čo za svoj dlhý život napísal. Cez preklady sa jeho múdre posolstvo dostáva do najodľahlejšich končín sveta, kde - ako verím - sa s ním dokáže identifikovať aj to najodľahlejšie ľudské srdce. Lebo ľudský osud, hoci je jedinečný, má univerzálne jadro. Preto verím, že Rúfusove básne budú aj o sto rokov vstupovať do myslí, fantázie a osudov tisícov ľudí, vrátane tých, čo budú žiť na kúsku zeme, ktorá mu bola nadovšetko drahá.
Spomeňme si na básnika aj pri týchto fotografiách. A dovidenia pri jeho básňach, esejach a prekladoch.
M. Rúfus v júni 2000 na Festivale J. Smreka s L. Kunderom (celkom vľavo) a K. Espmarkom, švédskym básnikom, prozaikom a v tom čase predsedom Nobelovho výboru Švédskej akadémie. (Foto P.Procházka)
M. Rúfus so svojím prekladateľom E. Osersom v Bratislave r. 2007.
M. Rúfus s ilustrátormi svojich kníh K. Štanclovou a D. Kállayom v bratislavskom Artfore r. 2005.
M. Rúfus s priateľom, ľudovým rezbárom J. Mertušom v Dunajskej Lužnej.
Počas prezentácie Diea IV v bratislavskom Artfore.
Všetky fotografie (s výnimkou M.Rúfus u J. Mertuša) z archívu M. Richtera.
