Zo stoviek strán Kafkových denníkových zápiskov a listov sa k nám cez nepriestrelné a nepriepustné sklo minulosti dobýja zúfalé volanie chorého, nesmierne nadaného muža, ktorý chce žiť iný, druhý život. Život mimo rodičovského domu, život mimo „matičky Prahy, ktorá má pazúry“, život mimo hrôz a úzkosti zamestnania, všedného dňa... Život mimo choroby, život za hranicami vymedzeného času... ......................
Tieto a ďalšie úvodné autorské slová som napísal pred takmer presne rokom, keď som dokončil svoju druhú divadelnú hru o F. Kafkovi KAFKOV DRUHÝ ŽIVOT. (Prvá hra sa volá Z KAFKOVHO PEKLORAJA - ukážku z nej uviedli napr. ochotníci z L. Mikuláša a celá sa bude hrať v najbližšej sezóne vo Viedni.) Hra KAFKOV DRUHÝ ŽIVOT mala (spolu s PEKLORAJOM) svoju "malú premiéru" koncom februára 2007 v Divadle J. Palárika v Trnave v rámci "Kafkovho divadelného týždňa". Odvtedy ju preložili do štyroch jazykov (nemčiny, angličtiny, španielčiny a srbčiny) a na jej motívy vznikol filmový námet. Franz Kafka dostane v hre šancu prežiť svoj druhý život - ďaleko od otca a rodiny, od Prahy a pod podmienkou, že sa vzdá literatúry, že jeho dielo bude zničené. Prežije všeličo, aj veľmi ďaleko od Prahy a Európy, aj v Prahe a v Čechách, a na konci hry má 82 rokov, teda dvojnásobok svojho "pozemského veku".
Slovenskí divadelní vládcovia sa zhrozili, vraj som "siahol na ikonu menom Kafka" a dal mu celkom iný osud. Vraj sa to robiť nesmie, lebo divák sa s tým nebude vedieť stotožniť. Ich stanovisko ma potešilo, aj nazlostilo. Čosi som nakoniec s hrou, s jej záverom urobil, ale to v tejto chvíli nejdem prezradiť.
Pre fajnšmekerov (a tými je väčšina z vás, čo si môj blog pozeráte) a vôbec pre náročných čitateľov ponúkam teraz ďalšie kafkovské muesli, vlastne také k.-r. muesli: jednu scénu z prvého dejstva. Možno vás, čo robíte s ochotníckym, ale aj profesionálnym divadlom čosi trkne, keď sa vžijete do dramatického pálenia Kafkovho diela, možno dostanete chuť si prečítať aj celú hru... A potom si určite utvoríte svoj vlastný názor, nezávislý od (podaktorých) dramaturgov kamenných divadiel, čo dávajú prednosť komercii a svojim kamarátom...
Milan Richter
Kafkov druhý život
6. scéna
Obývačka pražského bytu Maxa Broda – koniec júna 1924
Nábytok trocha zmenený – viac stolíkov, kníh. Okolo veľkého stola sedia: Max, Ottla, Milena, Julie, Dora, kým Elsu počuť z vedľajšej miestnosti... Max (fúziky, útla postava, trocha kríva) má pred sebou dva Kafkove listy-testamenty. Pred každou ženou hŕba papierov, zošitov...
max (vstane a podíde k otvoreným dverám vľavo):
Elsa! Počuješ? Nevolala Felice? Pani Bauerová-Marasseová, Felice, no veď vieš, naša príbuzná a Franzova niekdajšia...
elsa (z vedľajšej miestnosti vľavo, zrejme kuchyne):
Nie, nevolala – zato poslala veľký balík. Máš ho tam vedľa stola.
max (chodí po miestnosti a vysvetľuje):
Takže: Vypočuli ste si dva listy Franza Kafku, ktoré mi adresoval, ale nikdy neodoslal. Je to vlastne jeho posledná vôľa. (pauza) Musím sa vám hneď teraz a úprimne priznať, že je mi do plaču... že... že sa mi každý chlp...
elsa (z vedľajšej miestnosti):
Maááx, nepatrí sa hovoriť o chlpoch v prítomnosti dám!
max (na chvíľu sa zarazí, pošúcha si prstami fúzy):
... každý chlp na fúzoch zježí, pretože je mi to TAK STRAŠNE proti srsti, viete... Franz predsa žil iba pre literatúru, on BOL LITERATÚRA a nič iné...
DORA:
Franz bol predovšetkým dobrý človek... milý, pozorný... a keby nie choroba, určite by sme sa...
Julie:
Čo? „Určite by sme sa vzali“ – chcete povedať? Určite, cha, to poznám! Franz, a oženiť sa! S vami, Dora, s vami? Aby sa zo slečny Diamantovej stala pani Kafková? Vdova Dora Kafková?
Max:
Dámy, no tak! Neprerušujte ma, prosím! Franz písal, aby žil, aby prežil – chápete, bola to preňho záchrana, čosi ako terapia... A čo napísal, je skvelé, jedinečné, moje veci sú proti tomu obyčajné písačky... (pauza) Dobre teda, budem stručný: Plním Franzovu poslednú vôľu s veľkou nechuťou, ba odporom, ak to chcete počuť... Ale sú ešte isté posvätné veci... áno, Elsa, posvätné aj pre mňa. Už som oslovil Franzových vydavateľov, aby skúpili či stiahli všetky výtlačky jeho kníh. Neboli veľmi nadšení, hospodárska kríza v Nemecku ich nivočí, dosiaľ prakticky nič nezarobili... Ale keď som povedal, že to pôjde na moje útraty, nakoniec súhlasili.
elsa (z vedľajšej miestnosti):
Na tvoje útraty?! Chcel si povedať: „Na naše útraty“...
Max:
Neprerušuj ma, Elsa! To je nepodstatné... všetko, čo z kuchyne týmto smerom vykrikuješ, je nepodstatné...
DORA:
Franz predsa neprikázal spáliť všetky vydané knihy. Iba... nemali by vyjsť v reedícii. Ale pokiaľ ide o listy a jeho nové texty – všetko som už spálila, tak ako mi to dávnejšie nakázal. Mal ku mne veľkú dôveru a miloval ma (pozrie sa teatrálne smerom k Julii, ktorá len pohodí hlavou), veď za mnou odišiel do Berlína napriek nevôli rodičov. A ja by som ho nebola dala za nič na svete...
JULIE:
Ja som Franzove listy spálila, hneď ako sme sa rozišli. Aj tak furt nevedel, čo je lepšie: Raz sa chcel, inokedy sa nechcel ženiť.
milena:
S vami, Julie? S vami, a oženiť sa?! Pravdaže sa nechcel! Napísal mi to viac ráz, a jednoznačne. Vraj na to vážne ani nepomyslel – tak mi tvrdil, keď sme si spolu užívali niekoľko bezstarostných dní vo Viedni. Frank sa nikdy necítil tak uvoľnene ako pri mne! Bola som jeho životnou láskou...
JULIE:
No, len sa z toho neposerte! Mali sme už dohodnutý sobáš v synagóge, aj podnájom sme si našli – vo Vršoviciach, keď to chcete vedieť – ale pár dní predtým nám oznámila majiteľka bytu, že ho už zadala niekomu inému. A Franz? Čo ten spravil? Jednoducho zrušil svadobný obrad. A hotovo!
MAX (medzitým otvoril balík od Felice a vybral desiatky listov, niektoré zviazané šnúrkou, iné poskladané v obálkach; rýchlo si čosi číta):
Felice... ehm, pani Bauerová-Marasseová mi poslala, ako tu tvrdí, asi päťsto listov od Franza. Píše, že niektoré sama roztrhala a zničila, mali vraj privátny charakter, a aj v týchto, ako vidím, všeličo poprečiarkovala – asi to bolo veľmi intímne.
MILENA:
Pán Brod, čo také intímne?! Frank predsa Felice nemiloval, on nanajvýš ak ľúbil... písať jej listy. Hnusila sa mu, keď sa s ňou stretával, ale keď ju nevidel, keď ostala v Berlíne a on v Prahe alebo u vás, Ottla, v Siřemi, bola mu zrazu úžasne blízka a vyskúšal si na nej celú svoju epištolárnu zručnosť a akríbiu...
JULIE:
Čože? Akú akrí-akróbiu? Myslíte akrobaciu? Veru, bol ako akrobat, čo chodí po lane, a lano je napnuté tesne nad zemou. Bál sa skôr, aby oň nezakopol. Preto sa držal pera a tých listov... Bol s ňou nešťastný – a hotovo! Nevedel sa od nej odpútať, ale nevedel si ani predstaviť, že s ňou bude žiť. Jeho rodičom sa páčila, veď bola z dobrej rodiny... Nemám pravdu, pani Ottilie?
ELSA (z vedľajšej miestnosti):
Zato o vás, pani prokurvistka Vohryzková, si Franzovi rodičia zistili...
MaX:
Elsa, mlč! Na tvoj názor nie je žiadna dáma zvedavá.
ELSA (z vedľajšej miestnosti):
... zistili si, že máte rada chlapov.
MaX:
Ehm! Prepáčte, to sem nepatrí. Zišli sme sa, aby sme splnili poslednú vôľu nášho priateľa... (pozrie sa na Ottlu) a brata... Franza Kafku. Musíme teda zničiť, či vlastne... ehm... spáliť jeho rukopisy, najmä dva rozpísané romány, ktoré mi svojho času zveril, a potom denníky... je to niekoľko zošitov...
OTTLA:
... a listy. Mám tu zväzok listov, ktoré Franz napísal mne a našim rodičom... Otec a mama... by boli radi, keby sa predsa len zachoval aspoň jeden list... na pamiatku, veď mama a otec Franza milovali... (Rozplače sa.)
DORA:
Ottla, váš otec... obrátil sa mi chrbtom a odišiel, keď som sa rozrevala nad Franzovým hrobom v Strašniciach, keď som tam omdlela. Nikto z celej vašej rodiny mi nepomohol, nepodal ruku... ani nepohladkal... po líci... (Aj ona sa rozplače.)
max:
Ehm, dobre, no dobre... Takže v kuchynskom sporáku o chvíľu spravíme také maličké autodafé... či správnejšie, vyhovieme Franzovmu želaniu, aby plamene pohltili jeho minulý nešťastný život a jeho prípadnú budúcu slávu...
OTTLA:
Max... ako som povedala, môj otec... a mama by si chceli ponechať aspoň jeden list na pamiatku.
MILENA:
Aj ja. Napríklad ja by som si nechala...
JULIE:
Noooóóó?! Čo by si nechala Franzova životná láska? Pani Milena, furt ešte vydatá za sukničkára Pollaka?
MILENA:
Ak vám ešte žiadna ženská nerozdriapala ten sprostučký ksicht, ja budem prvá. (Chce sa vrhnúť na Juliu, ale Max jej v tom rezolútne zabráni.)
DORA:
Škoda, že som spálila to, o čo ma Franz požiadal. Aj jeho listy. Ale v tomto zošitovom denníku – Franz ho mal so sebou do poslednej hodiny života, hoci si doň už nič nezapísal – tu sú krásne vety... Tie mi ho budú pripomínať. (Vezme zošit do ruky, nalistuje celkom poslednú stranu a číta.)
„Čoraz väčšia úzkosť pri zapisovaní. Je to pochopiteľné. Každé slovo poobracané v dlani zlých duchov – a to obracanie ruky je typickým pohybom duchov – sa stáva kopijou namierenou proti hovoriacemu. Najmä poznámka, akú som práve vyslovil. A tak ďalej – donekonečna! Útechou môže byť: Stane sa to, či chceš, alebo nechceš. A to, čo chceš, pomôže len nepatrne. Ale nad všetku útechu je: Aj ty máš zbrane.“
JULIE:
Zbrane? Aké mal zbrane proti... proti tým duchom?
DORA:
Možno sa vedel s duchmi dohodnúť... aby ho nechali na pokoji. (...)
MILENA:
Franka si chcem zapamätať, ako som ho poznala tie štyri dni vo Viedni, keď odrazu nevedel, čo je strach. Keď ho nič, Nič nebolelo – a bol šťastný. (Vyberie z kabelky dva zložené a trocha pokrčené listy papiera.) Odložila som si tento list – aj tak by som ho neprenechala plameňom. Prepáčte, ak budem osobná, ale ako som už povedala, Frank ma miloval zo všetkých najväčšmi:
„A keď si sa ma raz spýtala, ako som len mohol so strachom v srdci nazvať sobotu ,dobrou’, dá sa to ľahko vysvetliť. Keďže Ťa milujem (a ja ťa milujem, Ty nechápavá, ako more má rado drobučký okruhliak na svojom dne, presne tak Ťa zaplavuje moja láska – a u Teba som zasa ja tým okruhliakom, ak to nebesá dovolia), milujem celý svet a k tomu patrí aj Tvoje ľavé plece, nie, najprv to bolo pravé, a preto ho pobozkám, kedy sa mi zachce (a kedy budeš taká milá, že si z pleca stiahneš blúzku), a k tomu patrí aj Tvoje ľavé plece a Tvoja tvár nado mnou v lese a Tvoja tvár podo mnou v lese a spočinutie na Tvojich odhalených prsiach. A preto máš pravdu, keď vravíš, že sme už boli jedno telo, jedna duša. Vôbec sa toho nebojím, naopak je to moje jediné šťastie, moja jediná pýcha.“
ELSA (z vedľajšej miestnosti):
Fíha! Milena! Vy si tuším nič nenecháte iba pre seba. Za také vyznanie by sa nemusel hanbiť ani Max – a ten to veru s frajerkami vie...
MaX:
Elsa, prosím ťa! Nezačínaj zasa! Toto je vážna, smutná, ba tragická chvíľa... Ehm... Dobre teda, každý si niečo nechá, čo mu pripomenie nášho priateľa... a brata. Ja som si ho vážil pre niektoré poviedky – Premena, Ortieľ, úžasné, ako sa vedel stotožniť so svojou údajnou vinou... V trestaneckej kolónii – ako ho priťahovalo mučenie, krv, pomalá smrť, hoci neznášal pohľad na surové mäso vo výklade mäsiarstva! Ale najúžasnejší je začiatok románu Proces. No, počúvajte, až ma mrazí...
„Ktosi zrejme Jozefa K. krivo obvinil, pretože ho jedného rána, hoci nespravil nič zlé, zatkli...“ Nebudem to celé čítať... „,Ste zatknutý.‘ ,Ako môžem byť zatknutý?‘ ,Na také otázky neodpovedáme.’ ,Ale budete musieť!‘ oponoval K. ,Tu sú moje doklady, ukážte mi svoju legitimáciu a predovšetkým zatykač.‘ ,Panenko nebeská!‘ zavrčal strážca. ,Prečo sa neviete zmieriť so svojím položením, prečo sa furt snažíte zbytočne nás dráždiť, nás, ktorí sme vám v tejto chvíli zrejme zo všetkých vašich blížnych najbližší!‘“
JULIE (vzdychne si):
Veru, my sme mu boli zo všetkých blížnych najbližšie. A skončil oveľa horšie ako ten, ktorého prišli zatknúť...
DORA:
Hoci nikdy nikomu nič zlé nespravil... Aj tej, s ktorou zrušil zasnúbenie, vlastne spravil dobre, však, pani Julie?
julie, milena (jedna cez druhú):
Dal mi voľnosť, dovolil mi odísť... dožičil mi OZAJSTNÝ DRUHÝ život.
........ Bola som jeho životnou láskou. ........ Vedel sa úžasne smiať, hoci nebolo čomu........ Zabudol na chorobu a nič odo mňa nechcel........... Bol to skvelý... zábavný... nikdy už... nikoho... nezabudnem naňho... vždy mi to pripomenie... (obidve sa objímajú, smejú a odchádzajú preč)
(...)
