V prvý deň návštevy som si stihol pozrieť výstavu Yu Hsiho fotografií, kaligrafií, obrovských panelov s jeho dlhými epickými básňami a podrobným životopisom v angličtine, kde nechýbalo ani pár riadkov o jeho návšteve v Bratislave v apríli t.r., kde mu bola udelená Cena Jána Smreka. Ba medzi vystavenými knihami tohto taiwanského básnika a buddhistického mysliteľa som zazrel aj knižočku CESTA, ktorú som koncom marca t.r. spolupreložil a vydal.
Ešte som sa nestihol svojmu hostiteľovi ani zveriť s dojmami, a už sme odchádzali autobusom do jurtového "turistického kempu" vraj neďaleko od mesta, kde nás čakalo pár prekvapení. Prvým prekvapením každého turistu, ktorý zavíta do krajiny nomádov, sú ich cesty. Akoby si skvelí jazdci ani dnes ešte nezvykli na cesty, ulice, teda na "štandardný" stav komunikácií, ktoré už dávno nie sú určené pre kone a chodcov, ale pre autá, nákladniaky, kamióny, traktory, džípy...
Niekoľkokilometrová cesta teda trvala dobrú hodinu. Ale kempová osada, ktorá patrí synovi známeho mongolského básnika Mend-ooya, nás vítala so všetkým svojím leskom. Krásavica v kroji nás ponúkla chlebom,
jazdci-bojovníci v historických odevoch nám na chvíľu nahnali strach... a potom nás očaril pohľad na miesto, kde údajne sídlil Džingischán a odkiaľ sa vydával koňmo (po akých cestách?) dobývať blízke aj ďaleké krajiny.
Majiteľ cestovnej kancelárie a tohto kempu, sympatický Mend-ooyo.
Vnútro veľkej jurty má nesmiernu kapacitu: môže si tam posedieť a najesť sa naraz asi 80-100 ľudí. Okrem Yu Hsiho sprievodu (buddhistické mníšky, jeho asistentky, redaktorky, kameramanky, pozvaní hostia z Taiwanu aj z Paríža) si za nízke stolce posadal aj 45-členný spevácky zbor z Taipei (mali vystupovať v tej už spomínanej opere), napospol mladí ľudia, a miesto zvýšilo aj pre desiatku turistov z USA a Kanady.
Na stenách, či skôr na dolnej časti plátennej strechy sa medzi žŕdkami krčili a zvíjali kožušiny 65 snežných leopardov (z pohoria Altaj) a na štyroch miestach viseli kožušiny snežných líšok a rysov (údajne z okolitých hôr). Napriek bujarosti mladých spevákov a dobrému jedlu som mal nepríjemný pocit - akoby tie dravce čosi nám ľuďom (aj mne vyčítali). Nepomohlo veľmi ani to, že som dostal náležité vysvetlenie: Majiteľ kempu dostal ten veľký kožušinový kontraband pomerne lacno od colníkov, ktorí ho zhabali pašerákom. Keď o chvíľu doniesli do jurty pečeného barana (piekli ho na žeravých kameňoch zašitých do baranieho brucha), priam som fyzicky cítil, ako leopardy, líšky a rysy prosia svoje duše, aby sa vrátili a dovolili im nejakým spôsobom zúčastniť sa hostiny.
Keď sme sa za súmraku po hrkotavej hradskej vrátili do hotela, hrčila sa pred obrovským televízorom vo vstupnej hale skupina "domácich". Zábery mi sprvu pripomenuli pouličné nepokoje vo Francúzsku či Španielsku, no vzápätí som pochopil, že mongolská štátna televízia informuje o nepokojoch v Ulánbátare. Popíjajúci a kričiaci muži útočili kameňmi a fľašami na akúsi veľkú budovu, ktorú neskôr zapálili. Pár policajtov im kládlo nepatrný odpor.
Vypálená a spustošená budova vládnucej strany, ktorá stojí hneď vedľa Hotela Ulánbátar. (V tom hoteli som býval pred dvoma rokmi - z okna som mal výborný výhľad na veľkú sochu Lenina v parčíku.)
Na druhý deň ráno prišlo to, čo malo prísť: prezident Nambaryn Enkhbayar vyhlásil výnimočný stav, zákaz vychádzania po desiatej večer a zrušili sa všetky kultúrne podujatia na najbližšie 4 dni. Keďže práve v ten deň malo byť prvé predstavenie taiwanskej opery, na ktorom sa mal zúčastniť sám prezident, zatelefonovali z prezidentskej kancelárie cez tlmočníčku Yu Hsimu, že je im ľúto, ale pán prezident ho (a jeho priateľov) nebude môcť prijať a predstavenia opery sa nebudú konať. Zároveň mu ponúkli kompenzáciu všetkých nákladov, čo mecenáš a buddhista s úsmevom zdvorilo odmietol. Postačilo mu ubezpečenie, že dve predstavenia opery sa určite uskutočnia začiatkom septembra.
Odrazu sme mali veľa času - každý deň sme sa vydali po katastrofálnych betónových cestách von z mesta a po hlinených cestách krížom cez step k novým a novým atrakciám, najmä jurtovým kempom. Všade nás vítali s úsmevom, v národnom kroji, núkali baraninou, jahňacinou, kumysom (slabou pálenkou z kobylieho mlieka, ktorá sa pije ešte teplá), a hoci som vôkol seba počul iba mongolčinu a čínštinu, mal som pocit, že im všetkým veľmi dobre rozumiem. Neodmietol som nič - iba jazdenie na koni a na ťave. "Ďakujem, na koníkoch som jazdil od svojich troch rokov do otcovej smrti, teda takmer do siedmich rokov, odvtedy už nikdy. Nepatrí sa mi trápiť tie krásne zvieratá."
Ponúkam vám ešte pár fotografií a dojmov. Buďte šťastní, že sa môžete dívať na obrázky a nemusíte sa trmácať v polorozbitých minibusoch či autobusoch po cestách, aké u nás boli iba ak po vojne a potom už nikdy.
Áno, z Mongolska je do Európy, na Slovensko dlhá cesta - a tá navyše vedie cez šíročizné Rusko. (Aj cez moskovské letisko Šeremetevo, kde "servis" vám pripomenie dobu, ktorú by sme už nikdy nechceli zažiť.) Ale navštíviť tú krajinu raz, ba možno aj dva razy - to stojí za to. Po tretí raz sa ta vyberiem (ako som im sľúbil) až vtedy, keď budú mať nové a kvalitné cesty, keď sa zbavia korupcie a peniažky na výstavbu komunikácií, chodníkov a vôbec komfort života sa nerozkotúľajú do prepychových "júrt" (víl) na okrajoch Ulánbátaru. Ale obávam sa, že večný Lenin bude pred Hotelom Ulánbátar a kúsok od vypálenej budovy stáť oveľa dlhšie...
Taiwanský básnik a mecenáš so svojím koňom, ktorého vyhral pred dvoma rokmi v súťaži svetového kongresu básnikov.
