IV. medzinárodný festival poézie Granada, Nikaragua - tak hrdo znie názov tohto podujatia, ktoré má trvať takmer celý týždeň a ktorým bude žiť pôvabné koloniálne mestečko Granada na brehu Veľkého nikaragujského jazera. 140 básnikov z viac než 50 krajín, 5 recitátorov, asi 40 hostesiek a asistentov, 40 technikov, šoférov, folklórne súbory (jeden, dva či tri?), hudobné kapely, šansoniérka (spieva výlučne básnické texty?), desiatky policajtov, príslušníkov bezpečnostných služieb - veľmi príjemné monštrum, ktoré heslami á la "¡Que viva la poesía!", ustavičným vyhrávaním a tlieskaním ovládne pôvabné koloniálne mestečko... Na čele tohto monštra junta directiva: znie to priam hrozivo, ale je to iba "organizačný výbor" na čele s básnikom Francisco de Asis Fernándezom, postarším krívajúcim pánom s paličkou, ktorého všetci úctivo zdravia a ktorý sa každému privráva, napr. tónom, akoby hovoril o svojich predkoch-pekároch: "Už môj dedo bojovol proti Somozovcom, aj môj otec... a ja som tiež tak trocha bojoval... proti nim." Francisco má po boku dve viceprezidentky tejto junty directivy: slávnu a ešte vždy krásnu Giocondu Belliovú a rovnako krásnu (prefarbenú) blondínu Blanku Castellónovú, ktorá má za sebou tri či štyri zbierky a tvári sa tak pyšne, ako si my muži predstavujeme panie utrápených Latinoameričanov: "Pani môjho srdca, dovoľ mi položiť pre teba svoj život!"
Blanca Castellón a Francisco de Asis Fernández
Je očividné, že Blanca aj Francisco si už stihli vypestovať nielen v nikaragujskej kultúre, ale aj uprostred tohto festivalového monštra istý kult (podľahol som mu aj ja, tuším nikoho som tak často nefotil ako ich dvoch), ale čo je to proti Gioconde! Kam príde, všade sú okolo nej mladí ľudia s lístočkami či knižkami a žiadajú od nej autogram. A Gioconda sa placho a múdro usmieva, nie tak tajuplne ako jej talianska menovkyňa, ktorá sa tuším preslávila iba tým, že "sedela" majstrovi Leonardovi.
Gioconda (vpravo) s galícijskou poetkou Yolandou Castaňovou
Vo dvore Casa de los Leones sa schádzajú básnici. Dostávajú taštičky s ceduľkou a svojím menom, s festivalovým tričkom a suvenírom (papagájom vyrezaným z dreva, vraj tieto a iné pestré vtáky zaklínajú do dreva Indiáni na ostrove Mancarrón dolu pri kostarických hraniciach). Vidím tu známe tváre: Marianne Larsenovú z Dánska, Karen Kungovú z Taiwanu, Bengta Berga zo Švédska, niekoľko mexických poetiek, ktoré skôr poznajú mňa než ja ich ("Acapulco 1999, pamätáte sa?" Sorry, I do not.) a pár tvárí, ktoré som už videl na obaloch knižiek: bradatý Kai Nieminen z Fínska či briadkatý Viačeslav Kuprjanov, jeden z dlho zakazovaných ruských básnikov.
Kai Nieminen s manželkou a Bengt Berg - že by zahliadli najvyššieho šéfa tohto bývalého kláštora a priľahlého kostola?
Na nádvorí Domu levov, kde sa zrazu ocitlo toľko veľkých malých aj väčších básnických zvierat, však priťahujú môj zrak dve levice: dievčatá či ženy v kanárikovo žltých tričkách, ktoré servírujú kávu (sponzorská káva, prečo nie?). Ich krása je priam lepkavá: nemožno ju obísť. Zájdem si teda na kávu a prehodím slovko, dve, pravdaže, nie v ich ľúbeznej španielčine. Iba na "con leche" sa zmôžem. A na úsmev plachého Stredoeurópana. Pohľad tej mladšej je neodolateľný, muž musí chtiac-nechtiac niečo urobiť. Ja teda stisnem spúšť svojho fotoaparátu.
Obidve "kanárice" mi nevdojak pripomenú báseň ich krajanky Daisy Zamorovej, ktorú som kedysi prebásnil z "podstročnika" (doslovného prekladu) zhotoveného istou Slovenkou žijúcou v Kostarike a Nikarague. Tá báseň sa volá Čašníčka a začína sa takto:
Nuž, veru, nakoniec som uverila,
že môj vzhľad je na niečo dobrý.
Počerná a štíhla,
len kvôli mne sem chodili stovky zákazníkov
z Managuy a okolia,
nehovoriac už o tých, čo prichádzali
stadeto, z Masaye.
Obchytkávali ma a ponúk
som mala na každý prst tucet:
Jedni mi hovorili miláčik, druhí chceli viac.
(...)
Ja evidentne viac nechcem, ani na "miláčika" sa nezmôžem. Iba zakaždým poviem "muchachas", keď si prídem vypýtať kávu. A ich postaršieho spoločníka (to sa vie, že také "muchachas" či "chicas" majú svojho ochrancu) pochválim, vraj seňor, máte krásne dcéry. Raz ho to už dojme a príde za mnou: "Viete, tá staršia je moja manželka. Žijeme vlastne spolu už dosť rokov." Necíti sa však urazený, kdežeby! Naopak, je hrdý, že má takú šikovnú manželku. Na "príslušnosť" tej mladšej sa radšej nepýtam. Čo keby to bola jeho milenka?
Večer sa rozbehnú prvé maratónové čítačky. Svoje verše prečíta v rodnom jazyku (a prípadne v španielskom preklade) okolo 18 autorov, ktorých moderátor veľmi kultivovane predstaví. Na obrovskom námestí Plaza de la Independencia pred katedrálou (za námestím je pekný presvetlený park a za ním hotel Plaza Colón, dom koloniálneho štýlu, v ktorom ja šťastlivec bývam) bude zajtra sedieť asi dvetisíc divákov a disciplinovane, ba vari aj so záujmom počúvať tých exotov a neujde im žiadne gesto, žiadne slovo. Všimnú si, že sa "uvediem" vetami, ktoré mi do španielčiny preloží priateľ Germain zo španielskej Altey: "Som rád, že som sa po druhý raz ocitol v Nikarague, vašej krásnej krajine. Po prvý raz som tu so svojím telom, no už pred dvadsiatimi rokmi som tu bol, neďaleko odtiaľ, na ostrove Mancarrón, a to so svojou dušou, v sne. Ten SEN O SOLENTINAMSKOM EXILE vám teraz prečítam."
Diváci budú pozorne počúvať - sú trpezliví, na konci toho maratónu ich čaká koncert. Včera to bol folklórny súbor, čosi ako naša Lúčnica, dnes to bude Carlos Mejía Godoy so svojou kapelou. Akoby u nás na preplnenom Hviezdoslavovom námestí prišli zahrať Jožo Ráž s Elánom a Miro Žbirka. Bude to vyzerať nejako takto.
A Mejía Godoy bude hrať "Nicaragua Nicaraguita" takto:
Pre divákov je to televízny program a koncert v jednom. A zadarmo. Zrejme tu ľudia ešte neprepadli televízii a telenovelám. Zrejme sú pre nich televízny prijímač a satelitný tanier ešte vždy čosi ako luxus... Na ktorý nemajú. Na poéziu a spev však majú. Vedia, čo to je. Poznajú verše R. Daría, J. Coronela Urtecha, P. A. Cuadru, E. Cardenala naspamäť a chcú počuť, ako znejú básne "tých iných". Tých zo sveta. Z toho hispánskeho, ale aj z toho európskeho.
Ale o tom a inom viac až nabudúce.
