Americká poetka Emily Dickinsonová (1830-1886) sa narodila a celý svoj život prežila v mestečku Amherst. Napísala 1775 básní, ale za jej života ich bolo uverejnených len osem. (Možno to zapríčinila autorkina neochota "súkať nádherné rýmy". Dávala prednosť tzv. konsonančným a asonančným rýmom, pri ktorých sa rýmujú iba spoluhlásky, resp. samohlásky.) Málokto z jej okolia vedel pochopiť silu jej veršov, dokonca ani doboví "módni" kritici nie. Zato Emily vedela: "Ak mi sláva patrí, neobíde ma." Neobišla ju - iba sa okľukou celého štvrtstoročia po jej smrti vrátila. Dnes Dickinsonovej verše nevedia a nechcú obísť stovky básnikov na svete, ktorí sa nimi inšpirujú, ani mnohí prekladatelia (mňa nevynímajúc). S jej poéziou som sa stretol, pravdaže, ešte na univerzite a neskôr som sa s ňou popasoval pri prekladaní, ktoré malo vyústiť výberom asi 120 básní v knihe EMILY DICKINSONOVÁ: MONOLÓG S NESMRTEĽNOSŤOU (Tatran, 1983).
Podelím sa s vami o pár ukážok v tomto svojom starom preklade, dobre?
VYSKOČIL VTÁČIK DO SEDLA
Vyskočil vtáčik do sedla,
precválal hustým sadom,
mysliac si, že je jazdec, kým
pred plotom nezosadol.
Tam zdvihol hlávku v zasnení
a spustil takú pieseň,
že vesmír, ktorý začul ju,
dodnes to ťažko nesie.
ZA KAŽDÚ CHVÍĽU BLAHA
Za každú chvíľu blaha
platíme extáze
mukami - ktoré rastú,
čím prudšiu rozkoš ukáže.
A za hodinu lásky
rokmi, čo delí strž,
peniazom ulúpeným
bytiu... a kufrom plným sĺz.
NEŠLA SOM PO ŇU, ALE SMRŤ
Nešla som po ňu, ale smrť
chcela mi ostať vernou...
V jej koči sme sa viezli len
my dve a nesmrteľnosť.
Išli sme krokom, mala čas
a ja som odložila
prácu i drobné radosti
- veď bola ku mne milá.
Prešli sme popri škole, kde
deti sa vonku hrali,
i popri poli s obilím,
i slnku - šlo spať v diali,
či vlastne: prešlo popri nás...
Od rosy sa mi chvelo
telo, veď pelerína tyl
a šaty babie leto...
Koč zastal pred domom, čo bol
len ako kopček krta:
krov sa dal sotva rozoznať
a rímsa v zemi vrytá.
Plynuli veky, pre mňa
čas rýchlejšie však prešiel než v tom dni,
keď všimla som si čelá
koní, že mieria k večnosti.
Necelých desať rokov po preložení týchto veršov som navštívil poetkin rodný dom (posledné roky svojho života z neho takmer vôbec nevychádzala, zato vraj z poschodia spúšťala zavše deťom zo susedstva košík plný sladkostí), jej hrob na miestnom cintoríne aj jej archív na Amherst College. Vtedy som pocítil akúsu podlžnosť voči Emily a predsavzal som si, že raz sa k jej básňam vrátim a odkryjem posolstvo väčšieho množstva z nich pre seba aj pre prípadných čitateľov...
Hoci Dickinsonová predpokladala, že ju "sláva neobíde", zároveň vedela veľmi dobre, že je to iba "poľná tráva":
SOM NIKTO
Som nikto. Kto si ty?
Aj ty si vari Nikto?
Takže sme dvaja. Ani muk!
Rozniesli by to rýchlo.
Byť niekto - smutná vec!
Ako žaba, čo kváka
po celý jún tým smerom, kde
obdivne čaká mláka.
-------------------------------------------------------------------------------------
Viera Prokešová tiež patrí skôr k básnikom, ktorí (podobne ako Odyseus zoči-voči kyklopovi /nuž, vtedy to nebolo veľmi "zoči", ani "voči"/, hoci z iných dôvodov) uprednostňujú prívlastok "Nikto". Bola vždy a je skromnou autorkou, ktorá akoby sa zaoberala nevýznamnými detailami tohto života. Ibaže to "akoby" prezrádza, že drobné veci "vozdajšieho bytia" sa stávajú v Prokešovej pretlmočení veľkými, že získavajú váhu, význam, osudovo predznamenávajú a poznačujú.
Svojim básnickým knihám dáva jednoslovné názvy (za čo sú jej iste vďační študenti s deravou pamäťou), ale názov vždy v sebe skrýva, naväzuje na seba veľa iných významov. Tak to bolo aj v prípade jej zobraných básní, ktoré pred dvoma či tromi rokmi vyšli v mojom vydavateľstve MilaniuM - VIERA PROKEŠOVÁ: IHLA.
Nevesta
S cudzím mužom
o ničom nesníva.
Najvyššie poschodia, vtáky;
akoby natrhnutá obloha.
Vráti sa, nadýchnutá,
nikomu nepovie.
Láska: sama za seba,
neužitočná, dlhá.
Cudzí muž nosí vážnej neveste
hlboké ranné ľalie.
Zrána
Mesto prestreté vánkom
pomaly ožíva, vidíš sa v ňom:
naťahuješ ruky, oblaky
rinčia, slnko ako sklo
prechádza čírym priestorom,
vyhĺbi jamky, vietor stisnutý
klzkými konármi leští
nežné diamanty.
Sneh
Mačací sneh
nedotkne sa lýtka,
keď kráčaš a vnímaš,
čo ti rozpráva, ako
v polosne, oči
stíchnuté a hladké,
vo vlasoch sa ti črtá
vysoký oblúk
krehkého vetra.
Výdych
Vykláňaš sa z okna, a padá
hmlistá pomalá melódia,
ako za otcom, ako
za sestrou, za zimou
takou teplou, že sotva už si
všimneš rozdiel, keď príde jar;
zostávaš v byte,
inde
všetko sa hýbe.
A ty
Gotické oblaky nad rovnými strechami
striehnu na svoju chvíľu.
Kedy sa rozprší?
Všetko je pripravené,
tráva hustne v uplývavej zeleni,
lístie padá na tvrdé chodníky.
A ty? Zavretá v tmavej izbe
rátaš minúty, kým sa rozhodneš.
Ako Odyseus, zavretý v jaskyni, ktorý čaká, až sa kyklop zobudí. Vlastne sa už rozhodol. Aj Viera Prokešová, uzavretá v svojom malom vesmíre, kde každá drobná vec má svoje miesto a svojom gravitačnou silou udržiava v chode celé univerzum - aj ona sa rozhoduje... Každým svojím krehkým, a predsa nesmierne pevným veršom spolurozhoduje o tom, aby entropia, teda narastajúci chaos v kozme, bola čoraz menšia. - Znie to možno pateticky, ale je to asi tak: svojimi veršami ako ihlou veľmi opatrne vchádza do našich myslí a zošíva to, čo by sa mohlo rozpadnúť, čo by mohlo stratiť význam, zmysel.
