„Kornet bol nečakaný dar jednej jedinej jesennej noci – napísal som ho jedným ťahom pri dvoch sviečkach blkotajúcich v nočnom vetre. Jeho vznik zapríčinili oblaky ženúce sa oblohou a zavše zatieňujúce mesiac,“ napísal Rilke v auguste 1924 literárnemu vedcovi H. Pongsovi.
Spomienka takmer 50-ročného básnika na vznik jeho čitateľsky najúspešnejšej knihy spred štvrťstoročia má, pravdaže, aj svoje slabiny: Rilke sa nezmienil, že poému v próze napísal na jeseň 1899 vo vile Waldfrieden na ulici Hundekehle 11 v Berlíne-Schmargen-dorfe, kde v tom čase býval u rodiny orientalistu Andreasa, presnejšie povedané, u profesorovej manželky Lou Andreasovej-Saloméovej. Lou, 15 rokov staršia než Rilke, sa stala dva roky predtým Reného milenkou (na jej popud začal používať meno Rainer) a ostala mu priateľkou a „poradkyňou“ až do jeho predčasnej smrti. Je nesporné, že mladý básnik prepožičal grófke z Korneta niektoré črty svojej vtedajšej milenky.
Lou Saloméová v čase, keď sa o ňu uchádzal F. Nietzsche.
(V tom čase mal Rilke asi 7 rokov.)
Keď som sa na jar 2006 ocitol v dedinke Raron vo švajčiarskom kantone Wallis, kde som mal ako štipendista stráviť niekoľko týždňov v starobylom, práve zreštaurovanom Zentriegenhause, pochopil som blízkosť Rilkeho hrobu (vzdušnou čiarou asi 300 m) a génia loci ako výzvu: Tu, na tomto mieste musí vzniknúť preklad Piesne o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho, hoci to určite nebude „dar jednej jedinej noci“. Kým mladý básnik hľadal korene svojho (ako sa domnieval) šľachtického rodu v tragickom osude zástavníka „Christopha Rülckeho zu Linda", jeho prekladateľ, ktorý kedysi napísal o Kornetovi diplomovú prácu, sa v odľahlej, pôvabnej dedinke Raron priam potkýnal o indície naznačujúce, že Rilkeho šľachtické korene treba hľadať práve tam, v rodine so stáročnou tradíciou: Jeden z jej potomkov, známy okrem iného väčším počtom nemanželských detí, sa mal údajne stať otcom mládenca posadnutého túžbou nájsť šľachtického predka v rodine Rilkeovcov...
Hradný kostol na skale nad Raronom (Rilkeho hrob som označil bielym kruhom).
Zdá sa, že tajomstvo okolo Rilkeho závetu, v ktorom si želal byť pochovaný pri južnom múre kostola týčiaceho sa nad Raronom, ako aj tajomstvo okolo jeho údajných švajčiarskych šľachtických koreňov potrvá dovtedy, kým nebudú sprístupnené obidva rodinné archívy. Dovtedy sa musíme uspokojiť s faktami a legendami obklopujúcimi Rilkeho život a tvorbu. Dovtedy, ale určite aj po prípadnom odhalení tajomstva nás bude vábiť a vťahovať do svojho žeravého stredu príbeh mladého zástavníka, ktorý tiahne do boja proti Turkom a svoj erotický zážitok „jednej jedinej noci lásky“ povýši na súčasť smrti.
Kedysi v svojej diplomovej práci som nazval tento príbeh „útekom do slobody“, do slobody mládenca, ktorý už vie ako čeliť smrti. Dnes by som opatrnejšie volil slová, veď táto poéma je vzrušujúca a silná sama osebe, tak ako je dedinka Raron pôvabná aj bez Rilkeho hrobu.
môj predslov v knihe Pieseň o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho (MilaniuM 2006)
A tu je malá ukážka z Korneta - scéna, kde ustatí vojaci (tiahnu proti Turkom niekedy okolo r. 1660) po dlhom "presune koňmo" si po prvý raz užívajú rozkoší... drobných a potrebných... predtým, než mladučký kornet Krištof Rilke zakúsi rozkoš, ktorá z neho spraví muža... a hrdinu. (Pre znalcov nemčiny a fajnšmekerov, ktorí si chcú užiť rozkoše porovnávania a vychutnávania rýmov, tento krátky text aj v nemčine.)
DOSŤ! Byť zas raz hosť. Nie vždy mať pôst, keď túžby
chcú byť sýte. Nie vždy sa nevraživo vecí dotýkať; raz ako
bytie starosť odložiť a vedieť: Čo stane sa, to dobré musí byť.
Aj odvahe chce sa raz pookriať a v hodvábe vankúšov zakúsiť
vlastný opak. Nie vždy byť vojak. Raz rozpustiť si kučery,
kiež spočinú na golieri, ten rozopnúť si, rozvaliť sa na hodvábnom
kresle a po končeky prstov vnímať presne pocit, ó, ten skvelý:
Byť po kúpeli. A znova učiť sa, čo sú ženy. Ako to robia belavé
a ako ženy z belasej peny. A všetko o ich rukách a ako smiechom
zvonia, keď plavovlasí chlapci prídu núkať v prekrásnych
misiach šťavnaté ťažké plody.
RAST! Gast sein einmal. Nicht immer selbst seine Wünsche bewirten
mit kärglicher Kost. Nicht immer feindlich nach allem fassen; einmal
sich alles geschehen lassen und wissen: was geschieht, ist gut.
Auch der Mut muß einmal sich strecken und sich am Saume seidener
Decken in sich selber überschlagen. Nicht immer Soldat sein. Einmal
die Locken offen tragen und den weiten offenen Kragen und in seidenen
Sesseln sitzen und bis in die Fingerspitzen so: nach dem Bad sein.
Und wieder erst lernen, was Frauen sind. Und wie die weißen tun
und wie die blauen sind; was für Hände sie haben, wie sie ihr Lachen
singen, wenn blonde Knaben die schönen Schalen bringen,
von saftigen Früchten schwer.
Rilkeho Kornet vyšiel v treťom slovenskom pretlmočení (v r. 1943 ho preložil I. Javor, v r. 1969 M. Válek a nedávno k 100. výročiu prvého nemeckého vydania Korneta som ho preložil ja). Verím, že tak ako kedysi recitátori neraz siahli po Válkovom preklade Piesne o láske a smrti korneta Krištofa Rilkeho, nezaváhajú a ohmatajú si rozumom, citom aj hlasivkami tento môj čerstvý preklad.
Všetkých, ktorí chcete o Rilkeho Kornetovi a vôbec o tomto básnikovi počuť viac, pozývam 24. januára o 18.00 do Mozartovej siene - a nabudúce na môj blog, kde sa s vami podelím o to, čo Rilke prežil a vytvoril v zámočku Muzot neďaleko švajčiarskeho Raronu.
