Tuvia Rübner ako 17-ročný odišiel z fašistického Slovenska posledným transportom mladých židov, ktorým dovolili emigrovať do Palestíny. Nechal tu svojich rodičov, starých rodičov (v Šaštíne) a mladšiu sestru. Tých o rok na to dal Slovenský štát na čele s J. Tisom "vysídliť" transportom do plynových komôr Osvienčimu.
Tuvia o tom, čo ako chlapec zažil a čo ako "preživší" našťastie neprežil, napísal niekoľko básní. Sú to spomienky aj vyznania, obvinenia aj žalmy. Je to tichý plač starého básnika, ktorý sa už nikdy nestretne so svojimi blízkymi, pre ktorého sa rodné mesto navždy stratilo, pretože dnešnú Bratislavu už nespoznáva. A predsa sú to básne, ktoré čitateľovi dodávajú silu. Prečítajte si dve z nich v mojom preklade (z knihy Tuvia Rübner: Pamäť popola, MilaniuM 2002; ilustrácie od nitrianskeho rodáka Shragu Weila).
Tuvia Rübner
Slovensko
1
Od nížin na juhu až hore po Tatry
siaha, Slovensko, tvoja krása.
Ale tak ako chrobák schúli sa do klbka,
tak zaraz ochladnem, milé moje,
len čo sa ku mne priblížiš.
Neverná krajina so škvrnami lesov
na svojom nečistom tele.
Hron s ľadovým vetrom v zime 1939,
divý, povoľný Váh, malá Myjava
s papierovými loďkami,
s klzkým brehom za strniskom,
a Dunaj so svojimi remorkérmi
z diaľok a do ďaleka,
Dunaj popretínaný brázdami propelerov.
Bratislava, Šaštín, Banská Bystrica.
Čosi svetlé pod padacími dvermi.
Som to ja, kto na mňa hľadí, mladučký,
dávno zažltnutý, nejasný, koho to vidím?
Sestra mala trinásť, oči ako laň.
Slovensko, moja smrť, zvodná čarodejka,
vyčarúvaš mi detstvo
s čerstvou vôňou dreva,
s bachorom obilia,
gagotom husí,
s bleskmi nad Tatrami a divým dunením.
Vábiš a odpudzuješ, odpudzuješ a vábiš,
priveľmi prítulné,
prehováraš ma so zbožnou tvárou
a s vyzývavým pohľadom,
aby som zahryzol do tvojich jabĺk.
Krúžiaci ohnivý meč * - to sú veľké slová.
Udialo sa to menej slávnostne.
2
Žiaden vrch neprekrížil cestu
vlaku, čo mieril na sever.
Žiadne pleso a žiadna rieka
nevystúpili z brehov, nezaplavili koľajnice
a nížina bola poddajná.
V ľúbezných údoliach
ľudovražedne zakvital
bršlen
plným ornátom.**
Sestra mala trinásť, oči ako laň.
________________________________________
* z Knihy Genezis
** bršlen je po nemecky Pfaffenhütchen (farársky klobúčik), čo záverečné verše básne obohacuje o ďalšie významy. (Pozn. prekl.)
Tuvia Rübner
Pohľadnica: Pressburg, dnes Bratislava
Bratislava sa volala Pressburg sa volala Poszony.
Pre mňa ostala Pressburgom.
Učiteľ Wurm mi ukázal triednu fotografiu a
povedal:
Tento bol nacista, aj ten, aj henten. A tento
bol obzvlášť surový. Tamten padol v Rusku a
tohto vyhnali. Kto zo židovských žiakov prežil,
to veru neviem.
Pressburg bol mestom troch jazykov. Štvrtým
je mlčanie.
Existovali voľakedy hranice zla?
Pressburg leží na Dunaji, na výbežkoch Karpát.
Vedľa Martinského dómu stála neologická
synagóga,
tak trocha maurská. Dole je Rybné námestie,
hore sa začínala Židovská ulica. Dunaj ešte tečie.
Som starý. Len pomaly sa dostávam ďalej.
V Pressburgu som sa narodil. Mal som matku,
mal som otca a mal som sestru. Myslím,
že som mal malé šťastné detstvo v Pressburgu.
Raz Dunaj celý zamrzol.
Kelti tu postavili pevnosť a taktiež
veľkomoravské kniežatá. Rimania
ho volali Posonium. Je to veľmi staré mesto.
Také staré, že ho nespoznávam.
Dovidenia, drahá, sotva.
Napriek tomuto lúčeniu navštívil Tuvia Rübner Bratislavu viac ráz. Ba dva razy tuším zašiel aj do Šaština, kde kedysi žili jeho starí rodičia a kde trávieval ako chlapec prázdniny. Mal som česť predstaviť jeho poéziu v Bratislave v rokoch 1997, 1998 (Svetový kongres básnikov) a 2002 (Festival Jána Smreka, keď sme Tuviovi udelili Cenu Jána Smreka a keď vyšla jeho kniha veršov v slovenčine) a Tuvia sa mi odvďačil tým, že pred niekoľkými rokmi vydal v Izraeli výber z mojich básni (Anjel s čiernymi krídlami, Tzivonim, 2005).
Na jeruzalemskej univerzite počas prezentácie mojej knihy veršov v hebrejčine.
I. Čietek, syn Jána Smreka, odovzdáva Tuviovi Rübnerovi knihu Smrekových básní
(Foto P. Procházka)
Tuvia Rübner ďakuje porote po udelení Ceny Jána Smreka 2002.
(V pozadí P. Čačko, podpredseda poroty.) Foto P. Procházka
Nedávno izraelský veľvyslanec na Slovensku Z. Boker odovzdával v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca vyznamenania "Spravodlivý medzi národmi" in memoriam deviatim slovenským nežidovským občanom, ktorí zachránili životy mnohých slovenských židov. Je zrejmé, že múzeum Yad Vashem a izraelský štát nezabúdajú.
A čo my? Bratislavský magistrát vari zabudol, akí významní svetoobčania sa narodili v Bratislave (kedysi Pressburgu)? Je prineskoro oceniť čestným občianstvom takých rodákov, akým je napríklad Tuvia Rübner?
