Ewald Osers v tom nelieta sám. Marilyn Monroeová mala obdivovateľov medzi mnohými spisovateľmi a dramatikmi (jej neskorší manžel Arthur Miller, alebo Norman Mailer), hoci ona - ako som si bezočivo dovolil tvrdiť už minule - dávala prednosť vtedy už dávno nebohému básnikovi Rilkemu.
Keď začiatkom augusta 1962 zomrela (4. alebo 5.? podľa toho, ktorej verzii jej smrti uveríme), oficiálna správa polície tvrdila, že príčinou jej náhleho odchodu bola smrteľná dávka barbiturátov. Našli ju údajne nahú na dlážke hosťovskej izby jej domu na Fifth Helena Drive 12305 v Los Angeles, v ruke údajne držala slúchadlo telefónu. Desiatky kníh, ktoré od Marilyninej smrti vyšli, medzi nimi aj od takých serióznych spisovateľov ako už spomínaný N. Mailer či Joyce Carol Oatesová (Blondínka), nás presviedčajú, že MM nespáchala samovraždu, ale bola zavraždená. Kým a ako, to je stále otázka. Väčšina triezvych názorov sa prikláňa k domnienke, že za vraždou ikony Hollywoodu a milenky bratov Kennedyovcov stála "nezávislá" skupinka agentov CIA alebo FBI, ktorí narafičili samovraždu tak, aby sa čoskoro prišlo na to, že to bola vražda. A že s usmrtením ambicióznej plavovlásky mali do činenia ľudia okolo Roberta a John F. Kennedyovcov, ba možno Rober K. sám. Hoci Marilyn mala čulé (aj posteľové) kontakty na mafiu, odborníci tvrdia, že americká mafia by nepoužila také "nízke" prostriedky ako klystír či dlhú injekčnú striekačku.
Tak či onak, za MM dodnes smútia milióny mužov (aj ako za herečkou, aj ako za ženou s ozajstnými vnadami) a určite aj nemalý počet žien (tých, čo jej nikdy nezávideli pochybnú slávu). Smútime aj my dvaja s Ewaldom a určite smútil aj nikaragujský básnik Ernesto Cardenal, keď napísal báseň MODLITBA ZA MARILYN MONROE, ktorá v r. 1965 vyšla v jeho rovnomennej knihe.
Ernesto Cardenal
Modlitba za Marilyn Monroe
Pane,
prijmi toto dievča, na celom svete známe pod menom
Marilyn Monroe,
hoci to nebolo jej pravé meno
(ale Ty poznáš jej pravé meno, meno siroty,
ktorú znásilnili, keď mala deväť),
meno predavačky, ktorá sa v šestnástich chcela zabiť,
a ktorá teraz pred Tebou stojí nenalíčená,
bez svojej tlačovej manažérky,
bez fotografov, bez autogramov, ktoré by rozdávala,
sama ako astronaut tvárou v tvár vesmírnej noci.
Snívalo sa je, keď bola malá, že nahá sa ocitla v kostole
(ako píše Time)
pred kľačiacimi ľuďmi s hlavami sklonenými až k zemi
a že musela kráčať po prstoch, aby im nešliapala
po hlavách.
Ty poznáš naše sny lepšie než psychiatri.
Kostol, dom, jaskyňa sú bezpečím lona materského,
a predsa viac, oveľa viac...
Hlavy sú obdivovatelia, to je jasné
(hlava na hlave v tme pod lúčom svetla).
Ale chrám, to nie sú štúdiá 20th Century Foxu.
Chrám – z mramoru a zlata – je chrámom jej tela,
z ktorého Syn človeka korbáčom
vyháňa kupcov 20th Century Foxu,
čo z Tvojho domu modlitby spravili peleš lotrovskú.
Pane,
na tomto svete zamorenom hriechom a rádioaktivitou
Ty nepokarháš iba malú predavačku,
ktorá ako všetky malé predavačky snívala, že bude
filmovou hviezdou.
A jej sen sa stal skutočnosťou (ibaže skutočnosťou
technicoloru).
Nemohla nehrať podľa scenára, ktorý sme jej dali
– scenára našich vlastných životov – a ten bol absurdný.
Odpusť jej, Pane, a odpusť aj nám
naše 20th Century,
tú obrovskú Superprodukciu, na ktorej sme sa všetci
zúčastňovali.
Po láske bola lačná, a my sme jej núkali sedatíva.
Na smútok, že niet svätých,
jej odporúčali psychoanalýzu.
Spomeň si, Pane, na jej rastúci strach z kamery
a na nenávisť k šminkám – nástojila na líčení
pred každou scénou –
ako sa z hrôzy stával čoraz väčší des
a čoraz nedochvíľnejšie chodila do štúdií.
Ako každá malá predavačky
snívala, že bude filmovou hviezdou.
A jej život bol neskutočný ako sen, ktorý psychiater
vyloží a založí do archívu.
Jej romance boli bozkami so zatvorenými očami,
bozkami, po ktorých – keď oči otvoríš –
hľadíš do svetiel reflektorov,
a reflektory hasnú.
A to už rozoberajú obidve steny izby (kulisy
k filmovej scéne),
kým režisér odchádza so skriptom pod pazuchou,
veď scéna je už nakrútená.
Alebo ako plavba na jachte, bozk v Singapure, bál v Riu,
recepcia v paláci vojvodu a vojvodkyne z Windsoru,
to všetko videné v izbietke biedneho bytu.
Ten film sa skončil bez bozku na záver.
Našli ju mŕtvu v posteli, so slúchadlom v ruke.
A detektívi nezistili, komu to chcela zavolať.
Akoby
niekto vytočil číslo, hlas jediného priateľa,
a počul iba hlas na páske, ktorý vraví: WRONG NUMBER.
Alebo akoby niekto, gangstrami prepadnutý,
načiahol ruku po odpojenom telefóne.
Pane,
nech komukoľvek chcela zavolať
a nedovolala sa (možno to nebol nikto,
alebo to bol Niekto, koho číslo sa nenájde v losangelskom
telefónnom zozname),
odpovedz Ty na jej vyzváňanie!
Preložil Milan Richter v jazykovej spolupráci s Martou Biskupičovou
MEDITÁCIA V LIETADLE DC 3 (KMP, Bratislava 1990)
S Ernestom Cardenalom na schodoch budmerického kaštieľa, v pozadí sivá hlava M. Rúfusa. Neviem, či aj na túto fotku by Ewald povedal "Hezké foto..."
Ernesto bol a ešte stále je katolícky kňaz, v r. 1979-1987 pôsobil ako minister kultúry v nikaragujskej sandinistickej vláde a v tejto funkcii navštívil na jeseň 1986 Slovensko. Stretol sa tu, hoci neoficiálne, aj so svojím slovenským prekladateľom, ktorého pozval na návštevu Nikaraguy. Prekladateľ bol vtedy tak trochu v nemilosti a z návštevy nebolo nič. O dva či tri roky nato sa mi prisnilo, že som so skupinkou vyobcovaných a vyobčanovaných Slovákov pristál pri brehu ostrova Mancarrón, kde nás privítal Ernesto, vtedy už znova kňaz a učiteľ insitných maliarov. Ten sen nájdete v básni SEN O SOLENTINAMSKOM EXILE (v knihe SPOZA ZAMATOVÝCH OPON, 1997) alebo v španielskej verzii napr. na blogu http://elalmadisponible.blogspot.com (tam aj iné moje básne z knižného výberu EL SILENCIO DE LOS ÁRBOLES EN HYDE PARK, La Poesía seňor Hidalgo, Barcelona, 2007).
Na jeseň 1986 či 1987 som počas návštevy u švédskeho básnika Artura Lundkvista, ktorého som vtedy práve prekladal či preložil, prehodil pár slov o Ernestovi Cardenalovi, vtedy kandidátovi na Nobelovu cenu. Artur, v tom čase predseda Nobelovho výboru Švédskej akadémie, sa zrazu nasrdil (robieval to málokedy, ale stálo to za to) a povedal: "Sedel nedávno na tej stoličke ako ty teraz, ale nemali sme si čo povedať. Je svätuškár a tá jeho báseň o Marilyn Monroe, to je hotový škandál!" Podobným tónom sa pridala Arturova manželka, poetka Maria Wineová - a ja som rezignoval, nemal som po ruke dostatok švédskych slov a argumentov, aby som ich názor vyvrátil. --- Dnes ich podozrievam, že vedeli o Ernestovi aj o Marilyn oveľa viac než ja.
Vo februári sa má konečne uskutočniť moja návšteva Nikaraguy - po 20 rokoch. Na IV. medzinárodnom festivale poézie v Granade prečítam zopár básní a možno sa pôjdem pozrieť aj na ostrov Mancarrón v súostroví Solentiname, kde ešte vždy pôsobí Ernesto...
