Za oknami bola prekrásna, hlinou voňajúca jar. Trávou vyrušená, vlhká, spánkom odfukujúca zem sa ponúkala k prebúdzaniu všetkým nežným rastlinám. Snežienky, bledule už síce dávno zabudli, že kvitli, ale orgován bol stále ešte v plienkach puku.
Som obyčajná žena a predsa prosím tolerujte ma. Moja prchkosť, ktorá neodzrkadľuje moju lásku k ľuďom, ale skôr pocit nespokojnosti s hocičím, alebo voľačím sem tam niečo pokazí.
Keď niečo chýba, stačí pohár vody snáď. Keď niečo chýba, pripadám si stratená, ale nie celkom bezmocná. Vtedy sa posúvam dopredu a hľadám cestu von. Z čoho? Vlastne ani sama neviem, len sa hlavne posunúť dopredu, preč zo stereotypu a zabehaných koľají. Podarí sa to, keď sa posnažím. A keď som von, tak sa snažím dostať sa do koľají, lebo mi dávajú istotu stability a zázemia. Bojím sa výšok a závrate mávam z nich, ale nedá mi tie výšavy nehľadať.
Tak ako ma každé ráno vtáky v korunách stromov vítajú svojim spevom a slnko dopraje mi pohladení tisíce tak mi dušu pohladia priatelia. To sú tí, ktorých duša brúsi tú moju každý deň. Tá je ako diamant, ktorý denne treba brúsiť a keď človek končí svoju púť, môže jeho telesná schránka ukrývať ten najdrahocennejší brúsený diamant na svete. Dnes ma priatelia pohladili.
Ďakujem za každé ráno, keď sa prebudím a vidím okolo seba všetky tie drobnosti, ktoré sa mi prihovárajú rečou spomienok. Nerozjímam, na to je predsa stvorený večer. Pohladím balkónové zábradlie a sekunda vtáčieho spevu mi povie, dobré ráno. Samozrejme aj dnes som si v zrkadle pohladila vrásky. A vlasy, ktoré si vždy robia čo chcú som jemne skrotila. Podarilo sa. Šup do šiat a zrkadielko, zrkadielko, povedz že mi, že som hviezda! No ale hviezda už letkom do práce, lebo presnosť je výsadou kráľov. Žeby som bola kráľovná? Nie, nie, ja som robotnica a svoju prácu mám rada. Je to práca s ľuďmi, o ľuďoch a pre ľudí. Je ťažké sa dostať k ľuďom blízko, čítať ich myšlienky, cítiť ich pocity, chápať ich zlosť a hnev, pomôcť im zvládnuť bôľ a žiaľ. Robím to tak, ako by som chcela, aby mi to vrátili.
Keď si už myslíte, že deň bol plodný a vydaril sa, vždy sa nájde niekto, kto vám to buď potvrdí, alebo vyvráti. Tak sa stalo v jedno popoludnie v utorok, keď slúžim na pracovisku, kde robím servis a poradenstvo. Do dverí vstúpil pán v strednom veku, pokrčený v tvári od potužujúcich nápojov a spustil: „ Co mi to tu pišece, dobrý dzeň.“ „Že mám zaplacic dvatišic päťsto korún, za co do p... ?“ „Ja nič placic nebudzem!“ „Ako vám môžem pomôcť?“ „ Ako sa voláte?“ „ A čo máte, ukážte.“ „Ja som Malackanin a tu mi pišece, že mám zaplacic dvatišicpäťsto korún, ta dze do boha!“ podal mi výzvu na zaplatenie dlžného poistného od našej spoločnosti, za dané obdobie. Suma sedela a tak som potrebovala vedieť o čo ide. „Sadnite si pán Malackanin, pozrieme sa na to.“ „Ja nešidam, ja nič kukac nebudzem do p..., co su ch..e?“ „ Ja nič placic nebudzem!“ „ Veď pozrieme, lebo takto ani ja neviem, čo sa tu stalo.“ „ Je tu uvedené, že v čase od, do nemáte doklad, tak tam vyrubili poistné“ snažila som sa mu to vysvetliť.
