Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík: Sranda musí byť, Taxikárske story, Realita života, Kresťanstvo včera a dnes, Cez objektív, Dutá vŕba, Poviedky, Recepty, Názory, Bratislavské kostoly
Pre každého rodiča na svete je jeho potomok tým najkrajším, najmúdrejším a najšikovnejším. Nie inak je to v prípade rodiny na Štrkoveckom jazere. Malá foto pozvánka Vás možno navnadí a prídete si našu rodinu pozrieť naživo.
V Bratislave to žije. Zatiaľ. Mesto ktoré z jednej strany obkolesujú Karpaty, z druhej nížina s meandrami je veľmi citlivým ekosystémom na ktorý treba dávať veľký pozor. Dnes ešte môžeme vidieť flóru a faunu zasahujúcu do mestských častí. Nerozoznáva hranice mesta a vidieka, je len na nás do akej miery si ju a jej obyvateľov pripustíme do našich scivilizovaných lokalít, či sa naučíme žiť v symbióze alebo im zničíme životný priestor betónom, odpadkami a vlastným necitlivým prístupom.
Zažili ste niekedy nálet bombardéra? Na lietadlá a ich zvuk som navyknutý. Iné je to v prípade náletov vzdušných síl triedy hmyzu, kam radím osy, komárov, ovadá, sršne a iné zákerné potvory. Muchu Puk som však videl prvýkrát v živote.
Slnko, voda, vzduch, príroda kúsok od centra Bratislavy. Na druhom brehu sa po cyklistickej trase rútili veselo pokrikujúci korčuliari, bicyklisti, ženúci sa v diaľ za svojím relaxom. Ponoril som sa do makrosveta brehu Malého Dunaja, prestal som vnímať vzdialené okolie. Ostal som sám, vlastne nie, ostal som obklopený životom v takej miere, že preplnené ulice veľkomiest sú proti tomu tichými alejami cintorínov.
Keď na niekoho doľahne bôl, keď si potrebuje usporiadať myšlienky, či len jednoducho oddýchnuť, má každý svoj recept. Niekomu stačí samota v byte, inému kamarát, ďalšiemu fľaška. Zobral som si deň dovolenky práve kvôli tomu, aby som bol sám. Sám na miestach, kde ma nikto nebude rušiť, prešiel som do iného sveta. Síce tak blízkeho, okolo nás plynúceho, no často tak prehliadaného. Narazil som na priority života.
Izbové rastliny môžeme laicky deliť na kvitnúce a tie ostatné. Jedny dopĺňajú druhé. Všetko záleží od vkusu a priestoru. Z tých kvitnúcich u nás doma vyhrala brazílska kráľovná, ktorá tak ako tanečnice samby zaujme eleganciou, dokonalým farebným súladom a šokojúcim zdôraznením svojich príťažlivých častí.
Ničím nerušené nedeľné ráno, len jedným bláznivým fotoamatérom. Musím poďakovať všetkým aktérom za trpezlivosť.
Takmer presne pred mesiacom preletel Európou orkán Emma. Jeho sila bola hrozivá. Okrem povyvracaných stĺpov, zničených striech, polámaných a vyvrátených stromov si vybral daň aj na ľudských životoch. Veľa sa písalo o páde stavebného žeriavu vo Viedni.
Nejaké zábery som mal v pláne. Načisto ma dojala herečka zo živočíšnej ríše, ktorá tak ako správna baba pochopila, že presadiť sa v médiách je najľahšie cez objektív fotografa.
V každodennom živote vládne zhon, náhlenie, máme iné priority. Za krásou prírody utekáme do hôr, na lúky, k vode. Kto si urobí čas nájde i kúsok od svôjho domu to, za čím je ochotný precestovať kilometre. Posúďte sami.
Počasie cez víkend nebolo rozhodne priaznivé. V mnohých ľuďoch vzbudzovalo depresie, možno i bezradnosť... Spomenul som si na film "Vesničko má středisková", kde pán Hrušínsky hovorí o tých príjemných, neopakovateľných okamihoch, ktoré by si mal človek odkladať práve na tie chvíle nepohody, "jako takovej ohřejváček"... Využil som jeho rady a zabrúsil v spomienkach na leto v našej oáze.
V sobotu preletela cez Bratislavu snežná búrka. Aj keď nehrmelo, neblýskalo sa, intenzita spadu krásnych, obrovských, bielych kúskov šťastia od perinbabky nenechala nikoho na pochybách, že ide o skutočnú búrku. Márne som sa nádejal, že Bratislavu paralyzuje tak ako na prelome rokov 1985-86.
Centrum Bratislavy po necitlivom zásahu komunistov dnes tvorí nemnoho námestí, uličiek a zákutí, ktoré sú viac či menej postihnuté zásahom modernej architektúry, viac či menej v centre pozornosti pamiatkárov a magistrátu. V turistoch to vyvoláva neuveriteľné kontrastné dojmy. Vžil som sa do role cudzinca, blúdiaceho uličkami Bratislavy, doslova som išiel smerom, kde ma nohy viedli tak, ako by som si počínal v Benátkach, Madride, Saint Tropéz alebo v Haagu.
