Egoista, ale už s tým bojujem, optimista, ale s realistickým pohľadom, snílek s nohami na zemi. Zoznam autorových rubrík: Sranda musí byť, Taxikárske story, Realita života, Kresťanstvo včera a dnes, Cez objektív, Dutá vŕba, Poviedky, Recepty, Názory, Bratislavské kostoly
Keď chce niekto oslavovať, dôvod si nájde. Hádam preto ma nezaujímajú príčiny osláv. Či sa už jedná o oslavy súkromné či štátne alebo len tie mestské. Snažím sa zachytiť beh času. V dobrom alebo zlom. Piatok pripadol síce na 1. mája, no bol to deň ako každý iný. Ráno vyšlo slnko, večer zapadlo. Zaujímavé veci sa diali pred západom i po ňom.
Pred nedávnom som prijal pozvanie na kolkáreň. V mojich spomienkach vytiahli permoníci zo šuflíčka obrazy drevenej kolkárne, ktorá bola súčasťou jedného záhradného hostinca na Morave, kde som trávil časť detstva. Drevená dráha, šindľová strecha, vôňa pečených klobás a štrngot pollitrákov, ktorý sa miešal s údermi gule nemilosrdne kosiacej drevené kolky.
Vylezú si do svojich kabínok a okrem "hore dole" "doprava doľava", sa prakticky len hojdajú a kochajú prekrásnym výhľadom. Samozrejme žartujem, práca žeriavnikov je veľmi náročná a zodpovedná. V čase krízy však kabíny zívajú prázdnotou tak ma napadlo zdokumentovať to, čo môžu denne vidieť a už im to pripadá ako všedný pohľad.
Väčšina z nás, skôr narodených si spomína ako sa rozsvecoval vianočný stromček s tradičnými sviečkami. Najskôr jedna, druhá, tretia, až zažiaril vo svojej plnej kráse. Most Apolo je takým vianočným stromčekom Bratislavčanov po celý rok, jeho krása vynikne najmä v podvečer, v noci. Ladné tvary lákajú každú "foto-dušičku" ...
Dnes som sa po dlhom čase vybral do končín, kde som vyrastal, na miesta, ktoré sa spájajú s mojimi zážitkami, konkrétnymi udalosťami. Každý z nás má vo svojich šuplíčkoch takéto obrazy, spomienky. Je krásne sa vracať.
Voľné pokračovanie foto série o (pre mňa) najkrajšom meste na svete.
Hádam tak ako každý, milujem svoje mesto. Mám ho rád krásne a čisté. Počasie bolo predzvesťou, že tento raz to vyjde. A skutočne. Obdivované centrum bolo až nehanebne čisto odhalené. Nikde ani človiečika.
Síce len na krátko, ale predsa k nám zavítala jar. Ako taká demo verzia vyzerala v kačacom kráľovstve? Bude tam aj pán kráľ? Veruže áno.
V každom väčšom meste lietali svetlice. Nie inak v Bratislave. Jedna "umelkyňa", riadne podgurážená sa pokúšala odpáliť raketu na tyčke zapichnutej do prázdného! päťlitrového, plastového kanystra. S údivom, neschopný slova som sledoval ako sa jej kanyster prevrátil, ešte pred zapálením. Druhý pokus však vyšiel a raketa sa po páde kanystra so sykotom vplazila do igelitky.
O modlivčích samičkách sa hovorí, že po kopulácii svojho partnera zožerú. Nie je tomu tak vždy. Jedna zo samíc (Mantis religiosa) sa nedávno objavila i na našom sídlisku. Požiadal som ju o pár modelingových póz.
Hodové slávnosti patria ku každému mestu, mestečku i dedinke. Pri tých z môjho detstva, mladosti neodmysliteľne patrili kolotoče, pečená hus, dostatok všetkého dostupného na čo človek dostal chuť. V prvom rade však išlo o stretnutie rodiny. Strýkovia, tetky, bratranci, a hlavne sesternice z dvanásteho kolena, z roka na rok príťažlivejšie, boli tým nezabudnuteľným načo človek spomína i po rokoch. Dnes sa hody nesú v inom duchu, hlavne vo väčších mestách.
Upršané sobotné ráno. Pri šálke čaju zvažujem, či sa vybrať do prírody. Napokon vyhráva túžba po tichu, vôni lužného lesa.
V ten večer sa mi zazdalo, že v diaľke horí neskutočný požiar. Nepočul som však žiadnu húkačku áut smerujúcich na pomoc. Pravdupovediac k zdroju požiaru by svojou rýchlosťou dorazili až o pár svetelných rokov. Západ i východ slnka už inšpiroval stovky autorov k najrôznejším úvahám. Dal som sa strhnúť aj ja.
Ihneď po príchode do dovolenkovej rezidencie nás privítali dvaja malí nezbedníci. Z ich vystrájania nám bolo do smiechu, ich prirodzená drzosť poznačila nielen celý náš pobyt ale aj končatiny. Dve malé mačatá.
Nedeľné ráno ako stvorené pre tichú prechádzku. Zaujali ma slimáky, nie kvôli konzumácii, uprednostňujem stravu našich končín. Odrazu sa medzi nimi objavila príšerka ako z hororových filmov.
Niektorí jedinci z ríše hmyzu vzbudzujú odpor a strach až človek, spravidla ženského rodu výska od strachu vo výške, na najbližšej stoličke, najlepšie na štafliach kdesi tesne pod stropom. Pri tomto (doslova) zlatom chrobáčikovi majú pocity úplne opačné. Niet divu, je to ozaj krásavec, nejedna z našich polovičiek by si ho vedela predstaviť (samozrejme v neživom prevedení) ako brošňu, prívesok, či inú ozdôbku na večernej róbe. Našťastie, máme tu živý originál. V prírode je stokrát krajší.
Sobota bola síce daždivá no predsa očarujúca. Voda pripravila nádherné divadlo. Stačilo sa jej len bližšie prizrieť.
Po dvoch týždňoch, kedy sme sa už rozkukali po našom jazere si Vám ho dovoľujem predstaviť i s našimi susedmi. Korytnačky, zázrakom udomácnené v našich podmienkach, susedy kačice s novou rodinou, šťuky, tisíce rybičiek, to všetko žije s nami v kamarátskom vzťahu.
Podobne ako za čias trénera Galisa aj teraz sa slovenská reprezentácia objavila na trávniku v Ružinove. Mäkší a kvalitnejší povrch nenájdete široko ďaleko. Zadíval som sa mojimi amatérskými očami na hviezdy nášho futbalového neba.
