Juraj Paškuliak
Politika Vekslák v politike
Veksláctvo je nelegálna výmena peňazí. Stretnutie s človekom, ktorý sa touto činnosťou zaoberá, prebieha najčastejšie takto:
Pochádzam z Kláštora pod Znievom. Študoval som na Škole úžitkového výtvarníctva v Kremnici. Živím sa výrobou majstrovských sláčikových hudobných nástrojov. Som autorom štyroch zbierok poviedok, ktoré v priebehu rokov 2010 až 2013 boli vydané v knižnej podobe. Zoznam autorových rubrík: Spoločnosť, Politika, Nezaradené, Próza, Fotografie, Poézia, Kultúra, Súkromné, Spomienky na matku
Veksláctvo je nelegálna výmena peňazí. Stretnutie s človekom, ktorý sa touto činnosťou zaoberá, prebieha najčastejšie takto:
Už nejakú dobu sa povráva, že na Slovensku, sa čoskoro objaví nová strana, ktorá rozvíri stojaté vody našej politiky.
Predseda SaS Richard Sulík, na seba po prvý krát upútal pozornosť v októbri 2011, keď odmietol podporiť Euroval a povalil Radičovej vládu.
Kráčam svižne po ulici a dýcham čerstvý vzduch. Pod nohami mi šuští lístie, zvírené sviežim vánkom. Nesmelé jesenné slnko, sa na mňa usmieva spoza kulís bielych oblakov.
V minulosti som sa nezúčastňoval volieb. Nevidel som v tom zmysel, pretože všetky strany som vnímal ako zlé.
Chceli odo mňa, aby som podporil petíciu na odvolanie Kaliňáka. Vysmial som sa im. Čo by zmenil môj podpis? Absolútne nič. Tak prečo by som naň mal mrhať svojou energiou?
Republikánsky kandidát na úrad amerického prezidenta, Donald Trump, je známy hrubosťou, škandalóznym vystupovaním a nenávisťou voči prisťahovalcom.
Marcové voľby priniesli viacero prekvapení. Jedným z nich bolo to, že sa do parlamentu dostala politická strana kontroverzného podnikateľa.
V blížiacich sa parlamentných voľbách, sa o priazeň voličov uchádza dohromady dvadsaťtri strán. Jedny sa tešia vysokým preferenciám a ponukám na koaličnú spoluprácu. Ďalšie majú...
Asi pred rokom a pol, som uverejnil článok nazvaný Taký bežný slovenský tupovolič. V diskusii som bol vyzvaný, aby som definoval tupovoliča.
Prednedávnom som dostal správu od priateľov. Pozývali ma na stretnutie do Vrútok. Pozvanie som prijal a v deň, keď sa akcia mala uskutočniť, som sadol na vlak. Aby som sa počas cesty nenudil, vzal som si na čítanie knihu.
Poznám ho už dlho. Kedysi sme spolu pracovali. Je odo mňa o pár rokov starší. Teraz chodieva do Čiech na týždňovky, a na víkendy sa prepracovaný a nevyspatý vracia k žene a deťom na Slovensko. Občas sa stretneme a prehodíme zopár slov. Je to taký bežný slovenský volič. V deväťdesiatych rokoch volil Slotu a Mečiara. Na kontroverzných výčinoch týchto politikov sa smial, a hovoril „že veď oni to tak nemyslia“.
Pretože tento štát neriadia schopní a zodpovední ľudia, ale komunisti a eštebáci, ktorí po zmene režimu obrátili kabáty, a stali sa z nich demokrati a „kresťania“. (A takto, aj spolu s Katolíckou cirkvou, o ktorej si myslím že má s naozajstným kresťanstvom máločo spoločné, svojimi skutkami skutočné kresťanstvo zabíjajú.) Ich charaktery ostali rovnaké. Ich túžba kradnúť je patologická. Predtým posluhovali Sovietom, teraz Bruselu a Spojeným štátom. Ak si dnes niekto dovolí kritizovať Západ, alebo má pozitívny vzťah k Rusku, tak si ho pekne podajú. Pustia sa do neho a slovníkom pripomínajúcim ten spred niekoľkých desaťročí sa ho budú snažiť potupiť. Komunistický režim považujem za zlý, lebo štátna moc obmedzovala slobodu občanov a vnucovala im zvrátenú marxisticko-leninskú doktrínu. Mnohým ľuďom u nás štát za minulého režimu ublížil. Preto ma poburuje ako bezostyšne politici obrátili kabáty a teraz v opačnom garde robia to čo robili predtým, aj keď chvalabohu, dnes už nemôžu tým čo majú iný názor škodiť tak ako vtedy.
Furt sa všetko točí len okolo tej Bratislavy, a vidiek ostáva nepovšimnutý. A pritom je pre chod štátu tak nesmierne dôležitý. Navyše, u nás ľudia ešte nie sú takí skazení ako vo veľkých mestách, a preto je nespravodlivé, že sa o nich málo píše, pretože by mohli byť pre ostatných pozitívnym príkladom. Aby som túto nerovnováhu v informovaní vyvážil, tak vám teraz o tom ako to u nás chodí, a ako tu žijeme, poreferujem, a možno niekedy nabudúce, napíšem zase niečo iné; o tom čo nové u nás na dedine.
Vieš aký je rozdiel medzi violou a nočným pomočovaním? Opýtal sa poslanec ľudovkára. Ten mlčal, lebo nepoznal odpoveď. Žiadny, odvetil politik. Aj jedno aj druhé je tiché a trápne. A za hurónskeho rehotu prísediacich potľapkával hudobníka po pleci. Prešla chvíľka. Členovia kapely doladili struny, prímas spustil. Zazneli rezké zvuky ľudových pesničiek. Zábava sa rozbehla. Bolo počuť štrnganie príborov a pohárov, vtipkovanie, podpichovanie sa a zdravý chlapský smiech. Terajšie oslavy už nebývajú také divoké ako tie v deväťdesiatych rokoch. Vtedy, keď bývali stretávky strany otca našej vlasti, neraz tiekla krv po bitkách poslancov. Nuž, časy sa menia. Muži mäknú a ženy tvrdnú. Muži sa stávajú zženštilými, ženy mužnejú. A to sa odráža aj na ich správaní. No naše mítingy ani dnes nestrácajú na sile. Ja teraz, ponorený do intímnej atmosféry internetových diskusií s nostalgiou spomínam ako sme sa naposledy stretli na Súmračnej.
Začnem trochu zoširoka a potom prejdem k veci: Baby sa mi začali páčiť už dosť skoro na základnej škole. Dokonca som sa ako ôsmak do jednej aj zaľúbil, čo bolo veru zavčasu. (Pretože sú aj takí čo sa nezaľúbia nikdy. Napríklad niektoré ženy ktoré nepochopia ako veľmi sa muž trpiaci psychózou zvanou zaľúbenosť trápi, a iba zo svojho partnera chladnokrvne ťahajú prachy.) Vtedy ako decko som mával také ušľachtilé fantázie že pre ňu položím život, alebo ako budeme uväznení v temnej jaskyni a báť sa nejakého obrovského pavúka ktorý nás bude chcieť zožrať. Neskôr sa mi to ešte pár krát stalo, aj keď napokon som sa zaprisahal že už to nikdy nedopustím, lebo zamilovať sa, to je cesta do pekla a vedie k tým najhorším veciam. A vôbec, keď sa spätne pozerám na tie vzťahy, tak ich hodnotím ako stratený čas, ktorý som mohol venovať radšej videohrám, alebo stráviť s priateľmi pri pive. Nevadí. Fyzickú potrebu nie je obtiažne uspokojiť aj bez lásky. Ale čo s citmi? Tu ostáva bolestivé prázdno, ktoré treba vyplniť niečím vyšším.