Patrik Špaňo
No name
Sú miesta, kde krásne sa spí, posteľou keď tráva je a mach. Sú veci, že musí sa žiť, keď lásku navštíviš v snách. Všetko má však i druhú stranu, Keď od chrbtu bodnú ťa. Mori, keď spánok ti lámu, vtedy si telo, forma dutá.
Lepšie byť prekvapený pesimista, ako sklamaný optimista.Vzdelaní a inteligentní ľudia si uvedomujú dôležitosť ochrany životného prostredia.Podľa súčastného stavu sveta však musím konštatovať,že väčšinu peňazí majú v rukách úplní hlupáci.Ktorým je dokonca ľahostajný osud aj ich vlastných detí. (Pa4k) Zoznam autorových rubrík: Fiction, Súkromné, Poézia, Próza, Nezaradené
Sú miesta, kde krásne sa spí, posteľou keď tráva je a mach. Sú veci, že musí sa žiť, keď lásku navštíviš v snách. Všetko má však i druhú stranu, Keď od chrbtu bodnú ťa. Mori, keď spánok ti lámu, vtedy si telo, forma dutá.
Nohu ovíja ťahavý porast, na spúšti je prst. Na city sa nekladie dôraz, krvavý, vojny je krst.
Vážení ľudia pozostalí, opustite prosím sály. Nechajte dozrieť v tichu, moje telo bez dychu.
Spomalím si život, keď sa rútim vdol. Ako zúfalý pilot, šatku na oči do hrude kôl.
Tak hlboko, našiel som blízko. Tak vysoko, príde mi nízko. Očiam dám výlet, nohy si idú. Pre krásu tej chvíle, keď sa raz zídu.
Svet sa točí okolo mňa, som stred. Nič cezo mňa. Koniec, koncov, je mi to fuk. Život chytím do vlastných rúk.
Som tak slastne, nešťastný. Život tak, trápne úžasný. Si môj motor, ktorý ma ženie. A verím, že ma raz doženie...
Keď sa láme priestor. Z času na čas, opustím mesto. Odtrhnem sa od zvyku. Skúsim ako chutí, iný kraj.
Keď noc pretína spánok Keď sa tešíš na každé ráno Ceníš si vec darovanú Preložené páky čo raz pohnú
Keď slnko vyjde ponad horu, zaskvie sa zeleň našich salám. Pojeme úrodu mäsa neskorú, chorôb sa neboj, hlavu si nelám. Pre kráv chorobu šialenú, schúlim sa a naberiem elán. Získam odvahu ako oceľ kalenú a salám priložím k perám.
Zo zdravotných dôvodov, nemôžem plávať pod vodou. V blízkosti stien ani neviem, čo vôbec s tebou stem.
Možno, že si pre pery iné. Radšej na to nemyslím, že ľúbiš, chceš jeho jedine. Možno, že sa mi len zdáš. Keď si trochu pospím, tak ani moc nechýbaš.
Si ako krehký lupeň ruže, na ktorý prišiel mráz. Kto neľúbil ten luže, veď vždy príde to raz. Bojím sa čo len dotknúť, Tvojej jemnosti, nehy. Môžeš sa mi rozpadnúť, a ja nemám rád prehry.
Skús nájsť, sa nájsť. V tom svete, plnom zrád. Tak daj, všetko daj. Všetko čo sa dá.
Z obloka do rána sa dostali k môjmu ja, posledné dva lúče pozemského šťastia.
Zaklopala večer kosou smrtka na dvere, ktosi kričí, neotváraj nech nás neberie. Vryli sa nechty, čepeľ do dreva veď už nám viacej netreba.
Zas sa smejem bez príčiny. Z očí sa leje, život je divný. Po črepinách z váz, v krvavom kúpeli. Nahota je mráz, stačí sa osmeliť.
Chcem denne každú hodinu mať správnu lebo už v minúte je mnoho dní Za zapadnutým slnkom svet plače ráno preto býva rosa