Marián Pavel
Hotentóti z okolia Pezinka a Modry, počúvajte ma chvíľu
Chcem vám porozprávať o tom, čo zo svojich áut nevidíte, keďže sa cez našu dedinu preženiete stovkou, niekedy aj viac a za oknom máte všetko rozmazané.
Bývalý redaktor denníka SME, teraz u konkurencie. A otec jedného úžasného dieťaťa. Zoznam autorových rubrík: VŠEOBECNE
Chcem vám porozprávať o tom, čo zo svojich áut nevidíte, keďže sa cez našu dedinu preženiete stovkou, niekedy aj viac a za oknom máte všetko rozmazané.
Minulý rok, niekedy v lete, som sa sebe spozoroval zmenu. Pretiekol môj pohár trpezlivosti a prestal som s inštitúciami a firmami hrať hru „Drž hubu a plať“, ktorú tu nadšene hrá celý národ. Skrátka, na...srdil som sa a povedal som si, že ak mi niekto opäť poskáče po hlave, nenechám to tak, ako doteraz, ale prinútim sa, aby som si našiel čas na protiakciu. Moje skúsenosti s bankou som popísal hneď v prvom článku, vybojoval som však niekoľko ďalších menších bitiek a zistil som, že keď človek nedrží hubu, rozhodne dosiahne svoje. Samozrejme, pri všetkej slušnosti.
Bez peněz do hospody nelez, hovorí sa toť za hranicou. Keby mnohí šoféri vedeli, aká je dnes drahá elektrika v autách, možno by ich ani nekupovali.
Takých ako si ty mám mimoriadne rád. Prihnal si sa s tým svojím smiešnym Punťom v ľavom pruhu obchvatu za mňa a olizoval si zadok môjho auta dovtedy, kým si nemal príležitosť strhnúť volant a predbehnúť tri autá sprava.
Na JOJ sa dnes začína seriál Prison Break. Vážení, pozor! Väčšiu namotávku som ešte nevidel. Vďaka tomu, že seriál sledujem na Foxe som dnes tam, kde budú diváci TV Joj tak o trištvrte roka a môžem zodpovedne povedať, že tento seriál zbúral po troch dieloch všetky moje predsudky o debilnej americkej produkcii.
Dnes som dostal lekciu od diaľničných kovbojov. Dobre mi tak. Keď idem z domu, mám k dispozícii tri trasy. Dve z nich sú absolútne neprejazdné, v jednom prípade stojím v kolóne neborákom v susednej dedine priamo pod oknami. Tretia trasa je o niečo prejazdnejšia, k obyvateľom susednej dediny ohľaduplnejšia, no daňou za to je porušenie zákazu odbočenia na diaľnicu.
Dnes som si vypočul zaujímavú story, ktorej by som, ak by sa nestala, nechcel veriť. Medzi nami, novinármi, máme tajomného „kolegu“, ako strihnutého z filmu Vrchní prchni.
Už sa to blíži, a ja počítam dni ako v detstve týždeň pred Vianocami. O tomto čase o týždeň vyrazím na 1400 km dlhú cestu naprieč Európou. Prejdem celé Rakúsko, užijem si prejazd najširšou časťou talianskej čižmy, aby som sa dobrovoľne vnoril do nekonečných tunelov v Alpách. Vynorím sa v údolí rieky Rhône, ktoré mi pri satelitnom pohľade cez Google Maps pripadá ako oáza v horskej púšti.
Patrím medzi šoférov, ktorí si musia odtrpieť každodenný presun po diaľničnom obchvate Bratislavy. Áno trpím, pretože pri ceste do práce sa na môj vkus príliš často vlečiem v kolóne nervóznych šoférov, ktorí si vlastne za to nervózne zdržanie môžu sami.
Od leta bývame v novom dome. V tom dome bývame vďaka tomu, že som takmer prišiel o nervy a napokon to predsa len vydržal pri dohľade na polodementných robotníkov stavebnej firmy, ktorá dom stavala. A na jeseň som prišiel na to, že sa mi nepodarilo ustrážiť osadenie hliníkových líšt po obvode domu a vďaka štrbine niekde pod štrkom sa mi pod fasádu domu dostali myši.
Keď som pred tromi rokmi po únavnej ceste autom z Grécka cez balkánske štáty zastavil na prvej maďarskej benzínke za hranicami, tak ako obyčajne som natankoval plnú nádrž. Neobyčajne sa zatvárila žena za pultom, keď sa snažila vykonať transakciu platobnou kartou Tatrabanky.