Nie je ľahké byť Slovákom v Maďarsku...keď sa však motám medzi hrobmi predkov,zisťujem,že môj domov je tu - v Čabe. A ďalej to už poznáte... všade dobre,doma/v Čabe/ najlepšie.Čo nie vždy znamená, že aj najľahšie... Zoznam autorových rubrík: Postrehy z Maďarska, Súkromné, Nezaradené
„Maďarsko sa obnoví!“, „Nové Maďarsko!“, „Žijeme v revolučnej dobe!“ Tak takéto a im podobné pútače vás v Maďarsku vítajú na každom kroku. A tak sa tu obnovuje, a hlavne centralizuje všetko, čo sa len dá. Výnimkou nie je ani školstvo...
...že Maďarov ubúda, na Slovensku robia hurhaj, pritom ich len pribúda. Neviem, prečo taký krik, to nepochopí dnes už nik. Každý predsa dobre vie, že Maďarov zo dňa na deň viacej je.
Napriek tomu, že Békešská Čaba je ešte stále považovaná za hlavné mesto Slovákov v Maďarsku a nájdete tu napr. Dom slovenskej kultúry, Slovenské gymnázium, Čabiansku organizáciu Slovákov či Slovenskú národnostnú samosprávu (predtým – menšinovú), takých dní v roku, keď sa Slovač pripomenie, doslova zviditeľní tunajším obyvateľom, nebýva veľa. V prvom septembrovom týždni ich však bolo hneď niekoľko. A bol to dobrý pocit, lebo keď na takéto akcie prídu do Čaby Slováci aj z iných končín, aj tí „naši“ sa osmelia, zistia, že takto dovena sme hádam ešte celkom mocní a môžeme sa aj na verejnosti smelo odúvať, ba aj vyspevovať a nik sa do nás nezastarie. Najkrajšie to vystihli dvaja tunajší starší rodáci - Slováci, edon Komlóšan a druhí Čabän, ked vijšli popred „szálodu“, ďe sa konala recepcia ku Dňu ústavy, na cigaretku a edon vraví druhimu: „Vidíš, Ďuro muoj, ešte SME...“
Tak takto sme sa v detstve podpichovali medzi sebou, ak mal niekto dlhé vedenie. Ale to len my - slovenské deti. V Komárne však v tých časoch nešlo nemať maďarských kamarátov. Vtedy sme sa (ešte) nedelili na Maďarov a Slovákov, ale na ulice a mestské štvrte (Považská, Slovanská, Sídlisko II., Leninove sady A a B, Pavilón, Bašty, Bene, atď.) a rôznorodé súboje medzi nami boli na dennom poriadku. Väčšinou to boli športové zápolenia- futbal, hokej, atletika, basketbal, zápasenie, vzpieranie, zvlášť boli v obľube hlavičkové súboje na bránky, ktoré už dnes úplne vymizli, atď. Občas sme sa samozrejme aj pobili, ba niekedy aj dosť divoko. Zvyčajne ulica či štvrť proti sebe, a len veľmi zriedka Slováci proti Maďarom alebo naopak. V našej ulici to bolo tak 50 na 50. Rozdiel bol iba v tom, že oni boli domáci a my prisťahovalci.
Tak toto je téma, ktorej „rozumie" snáď každý. Ako futbalu. Spravidla najväčším odborníkom býva ten, kto ho nikdy nehral alebo kto nikdy neodučil ani jednu hodinu. A tak sa dozvedám, že slovenské školstvo v Maďarsku prakticky neexistuje, že ho Maďari už dávno zlikvidovali a ďalej likvidujú, že aj tie deti čo sa ešte v Maďarsku učia po slovensky nič nevedia, a v porovnaní s deťmi z Rumunska alebo Srbska sú úplné nuly, atď. atď. Pritom porovnávať v tejto oblasti situáciu Slovákov v Rumunsku a Srbsku, so stavom v Maďarsku, je prinajmenšom netaktné, ba až neslušné, lebo každé takéto prirovnanie svedčí o neznalosti pomerov , a preto musí zákonite krívať na obidve nohy. Keď počúvam takéto reči, je mi hrozne ľúto všetkých učiteľov, ktorí sa tu v Maďarsku s vypätím síl snažia o to, aby si slovenčinu osvojila a udržala aj tá jedenásta generácia tu narodených Slovákov. Teda aspoň niektorí z nich. Ak za súčasných neradostných podmienok dokážu títo učitelia vychovať žiakov, ktorí sa dostanú na slovenské univerzity a úspešne na nich študujú, tak aká pridaná hodnota sa ukrýva za ich namáhavou prácou? Nesmierna, nevyčísliteľná...
Hneď na začiatku pripomínam, že to nebude o mne. Teda, klamal som. Tak trochu to bude aj o mne. O nás. Keby mi v Maďarsku, v Čabe, nebolo dobre, tak tu už dávno nie som. Bude to však predovšetkým o tých Slovákoch, vďaka ktorým som to tu tak dlho vydržal. A ešte čosi... musím podotknúť, že v súčasnosti to v Maďarsku nemá ľahké nikto, ani samotní Maďari nie. Ale tu narodení a tu žijúci Slováci to majú predsa len o čosi ťažšie...
Smer, ktorým sa Maďarsko uberá, bytostne zaujíma každého, kto tu žije, a tak je súčasné dianie v krajine, ako aj jej minulosť a budúcnosť, pravidelnou témou našich posedení. Pri debatách tvoríme zväčša zmiešanú, slovensko-maďarskú spoločnosť (komisiu), ktorá „pracuje" v zložení: muzeológ, historik - archivár, profesor dejepisu, slovenský učiteľ na dôchodku a ja. Aj keď si k nám občas prisadne nejaký maďarský známy, prevaha býva na našej, slovenskej strane. Naše „politizovanie" býva preto z pochopiteľných dôvodov občas búrlivé, spravidla však máva vždy rovnaký priebeh aj koniec. Nech náš „vedecký" tím vytiahne akékoľvek argumenty, podložené historickými faktami, berúc do úvahy dobové súvislosti a spoločensko-politickú klímu, ktorá dominovala pri vzniku a následkoch danej udalosti, naši maďarskí oponenti nie sú ochotní prijať ani jeden z nich, a stále si melú to isté.
Zvyčajne sa nezaujímame o sviatky iných národov. Je to ich vnútorná záležitosť. Často nevieme kedy a aký sviatok majú naši susedia a potom bývame nemilo prekvapení, keď tam zavítame a všetky obchody sú zatvorené. Niektoré, obyčajne tie kresťanské, mávame spoločné a niektoré by spoločnými mohli byť. Napríklad s Čechmi vznik spoločného štátu alebo s Maďarskom výročie Trianonu. Veď ide v podstate o tie isté udalosti, ktoré boli dôvodom ich zavedenia. Česi oslavujú, tešia sa, kým Maďari spomínajú a smútia, a my nič. Pritom spoločná republika či Trianon nás zachránili a neskôr umožnili, aby sme sa ako samostatný a suverénny národ postavili na vlastné nohy. Obe udalosti sa dotkli a ako sa zdá, stále dotýkajú aj Slovákov na Dolnej zemi.
Na Slovensku sa vraví: „Postav dom, zasaď strom a sploď syna!" Pri znovu osídľovaní Čaby si naši slovenskí predkovia toto poradie museli zrejme prehodiť. Najprv strom/y, potom dom a na koniec syna. Zrejme už len preto, že na tej pustatine, do ktorej pred takmer 300 rokmi prišli, žiadne stromy neboli. Nedalo sa schovať do tieňa, bolo treba spevniť pôdu, chrániť obydlia pred vetrom, mať nejaké ovocie, ktorého bolo na Horniakoch poskromne. A tak sadili a sadili...
Naši južní susedia nie sú hokejový národ no hokej majú radi čím ďalej tým viac. Ak sa nemýlim, účinkovali už aj v A skupine MS. Nedávno krajina fandila svojim, ktorí bojovali o postup medzi elitu. I stalo sa, že futbalový zápas LM a hokej boli v jednom čase, no „moja" krčma dala jednoznačne prednosť hokejovému zápasu a to už o niečom hovorí. Postúpiť sa im nepodarilo, no mali radosť, že taká malá a nehokejová krajina akou je Maďarsko, dokázala potrápiť oveľa väčšie krajiny a s oveľa bohatšou hokejovou tradíciou. Ja som však už netrpezlivo očakával tie „skutočné" majstrovstvá, ktoré nám priniesli takú obrovskú radosť.
Konflikty medzi etnikami a národmi vždy boli, sú a zrejme ešte dlho budú. Čas, keď všetci budeme jednoducho iba pozemšťanmi, je ešte veľmi ďaleko. A tak v Európe, o svete ani nehovoriac, je stále veľa národov, ktorým vzájomne spôsobené, často dávno minulé krivdy, bránia do dnešných dní v budovaní normálnych vzťahov. Chorváti - Srbi, Rusi - Lotyši, Poliaci - Litvania, Flámi - Valóni, Srbi - Albánci, Turci - Arméni, Baskovia - Španieli, Íri - Angličania, Francúzi - Nemci, atď. píšu svoje nekonečné príbehy. Mnohé z nich si vyžiadali tisícky obetí. Patrí sem aj ten „náš" slovensko-maďarský? Určite nie. Veď v porovnaní s niektorými vyššie menovanými nám ten náš príbeh musí pripadať smiešne malicherný. O dôvod viac, aby už konečne skončil.
Ako som už spomenul, v živote Slovákov v Maďarsku sa okamžite odzrkadlí každé „šustnutie či brept" politikov z oboch strán Dunaja. A tak mi nedávno moji maďarskí priatelia obili o hlavu, že prečo Fico trestá len Maďarov. Vraj sa vyjadril v tom zmysle, že na Slovensku môže mať dvojaké občianstvo hocikto, len Maďari nie! Maďarské médiá túto bublinu okamžite vypustili, no našťastie rýchlo spľasla. Nedávne stretnutie slovenského a maďarského premiéra v Poľsku, ako aj vyjadrenia oboch ministrov zahraničných vecí k otázke dvojakého občianstva ma presvedčilo o tom, že táto téma v slovensko-maďarských vzťahoch nebude pre najbližšie obdobie aktuálna. Zdá sa, že obidve krajiny (premiéri?) majú iné problémy a budú hľadať vo vzájomných vzťahoch, ako sa vyjadril náš premiér, také riešenia, ktoré sú podľa neho: „... odsúdené na úspech". Rokovanie o dvojakom občianstve je zatiaľ, vzhľadom na nezlučiteľné postoje oboch vlád, odsúdené na neúspech, a to imidž oboch premiérov nezlepší. Postoje k nemu sú ešte stále natoľko odlišné, že o nejakej dohode v blízkej budúcnosti nemôže byť ani reči a mne sa zdá, že maďarská strana bude v tomto spore ešte dlho ťahať za kratší koniec.
Nech už žijeme kdekoľvek a kedykoľvek, minulosť nás aj tak z času na čas dobehne a položí nám zopár nepríjemných otázok. Napríklad o identite alebo kostiach našich predkov....
Chudáci Maďari! V poslednom čase sa na nich valí jedna pohroma za druhou. Najprv ich fackuje Únia, potom im nechce dať pôžičku MMF, a krajina podľa všetkého stojí na pokraji krachu, nato im prezident urobí svetovú hanbu a najnovšie si už ku káve nemôžu zapáliť ani cigaretu. No povedzte, nie je to na takú malú krajinu za taký krátky čas trochu priveľa?
V Čabe bol zo slovenských politikov hádam každý, kto sa po páde komunizmu dostal na politické výslnie. V časoch VPN tu bol Čarnogurský, Mikloško, Kňažko, Mečiar... v čase spoločnej vlády s Mečiarom sem zavítal Janko Lupták - „Kelnička", prezident Rudolf Schuster, počas Festivalu čabianskej klobásy sa tu objavili podpredsedovia vlád Csáky a neskôr aj Čaplovič a ešte mnohí ďalší, napr. predseda MS Markuš, slovenskí veľvyslanci v Maďarsku, predstavitelia MŠ SR, či viac alebo menej významní regionálni politici a vládni úradníci, a to som ešte určite mnohých vynechal. Rôznorodá zmes politikov, ktorá mala jedno spoločné.
Nie tak dávno, približne pred mesiacom, prišiel môjmu priateľovi v Maďarsku mail zo Slovenska, v ktorom sa ho pýtali, že „ co to za chlopotina...?" a tak ten link poslal aj mne, že vraj čo na to poviem. Tak toto...
Ako Slovák, ktorý dlhodobo žije a pracuje v cudzine, som voľby pravidelne ignoroval. Zdalo sa mi komplikované, nákladné a zbytočné cestovať kvôli tomu na veľvyslanectvo či konzulát. No teraz je to iné. Voľba poštou je naozaj jednoduchá, len sa treba odhodlať. V zahraničí žijú a pracujú tisícky Slovákov, a preto ma dosť prekvapuje, keď sa z médií dozvedám, ako málo z nich mieni tento spôsob voľby využiť. V podstate ten nezáujem voliť zo zahraničia celkom chápem. A chápem aj nezáujem a sklamanie ľudí u nás doma. Tých príčin je milión, ale skutočných argumentov prečo nevoliť je už podstatne menej.
